Pred chvíľou sme mali koniec roka, a ja som zase raz premýšľal nad tým, čo to vlastne robím, keď som copywriter. Niektorí ľudia hovoria, že copywriter „píše reklamné texty“. To mi vzhľadom na realitu mojej práce príde žalostne nedostatočné. A reduktívne. Dokonca sa mi zdá, že ani jedno z tých 3 slov tam úplne nesedí.

Píšem? Reklamné? Texty?

„Píšem“ nesedí, pretože písanie samotné tvorí možno 20% mojej práce. A to možno preháňam. Väčšinu času sa pýtam, počúvam, konverzujem, diskutujem, skúmam, analyzujem, vyhodnocujem, premýšľam, navrhujem, skúšam, testujem, vyhodnocujem a pretváram.

„Reklamné“ mi nesedí, pretože reklama je z definície „publikovanie, podpora a komunikácia informácií alebo názorov o výrobku alebo službe, prípadne organizácii, so zameraním na potenciálny trh“. A to je strašne plytká a široká definícia. Chýbajú mi v nej hodnoty, s ktorými k práci pristupujem.

Chápem reklamu/marketing ako prepájanie super ľudí, ktorí ponúkajú super služby či produkty s ľuďmi, ktorým tieto služby či produkty pomôžu mať sa super či zažiť super veci.

Snažím sa pracovať len s takými ľuďmi, ktorí svojmu podnikaniu veria a vidia v ňom svoju cestu, ktorou aspoň o kúsoček niekomu zlepšiť svet. A nielen spôsob obživy. Nie vždy to ide ľahko, ale stojí to za to.

A napokon, „texty“. Iste, Derridov výrok „Všetko je text“ patrí k mojim najobľúbenejším filozofickým hláškam a ak by som sa na svoju prácu díval práve jeho optikou, sedí to dokonale. Ale väčšina ľudí berie text ako súvislý sled slov. A ja som sa pristihol, že od začiatku robím viac, než to. Keď píšem texty na web, zároveň s klientom riešim, ako by ten web vôbec mal fungovať. Pomáham mu definovať rolu webu v príbehu jeho zákazníka. Riešim, ako vlastne každodenne funguje, prečo to tak je, čo sa dá urobiť preto, aby to celé bolo jednoduchšie a príjemnejšie pre všetky strany.

Bez môjho povšimnutia som sa teda okrem copywritera stal UXákom a konzultantom. Občas tak trochu koučom. A cítim, že sa týmto smerom potrebujem uberať aj ďalej. Strašne ma to totiž baví a inak mi to ani nedáva zmysel.

Prežil som rok 2016!

Cítim teda, že je na čase sa začať trochu inak prezentovať. Resp. začať prezentovať. Totiž, ak sa mám pochváliť za pár vecí (súvisiacich s prácou) za posledný rok, tak je to toto:

> Dokázal som pracovať napriek obrovskému emociálnemu vypätiu, ktorému som tento rok čelil. Otcova náhla smrť v marci, sama o sebe zdrvujúca, nebola tým jediným a rok 2016 bol jednoznačne najťažším v mojom doterajšom živote.
> Neskutočne som v tomto roku zlepšil svoju organizáciu času, pracovné procesy a mrte ďalších technicko-organizačných vecí.
> Podarilo sa mi nájsť ideálny objem pracovného času – je realistický, dokážem v ňom byť maximálne efektívny a necháva mi dosť priestoru aj na osobné projekty a voľnočasové aktivity.
> Mimoriadne som zefektívnil svoju pracovnú dobu a zásadne zvýšil pomer neplatenej práce (vlastná administratíva, self-promo, atď.) voči platenej práci pre klientov (a o tej to je, že?).

V čom cítim miesta, na ktorých by som mal zapracovať, je aktívna sebaprezentácia – blogging, networking, vystupovanie na rôznych akciách, zdieľanie obsahu na sociálnych sieťach.

Blog má dnes hocikto. Ale…

Mojim najslabším miestom je – tramtadadá! – akvizícia klientov. Rozhodne nie som ten, ktorému by vyhovovalo obvolávať firmy a ponúkať svoje služby. Ani by nefungovalo. Svoju značku staviam na inom a nerád ľudí do vecí tlačím. Nechcem 90% času s klientom stráviť vysvetľovaním, prečo treba niektoré veci skutočne urobiť, ak má mať naša spolupráca zmysel. Chcem aby ma oslovovali s tým, že vedia, ako veci robím a s čím môžu počítať.

Preto sa radšej snažím byť aktívny v rôznych komunitách na sociálnych sieťach – komentovať, radiť, pomáhať. Len tak. Nájdu si ma tak totiž ľudia, ktorí už nejaký ten mnou riešiteľný problém majú. A napíšu mi tí, ktorým bude imponovať môj štýl a prístup.

Za posledných pár rokov som sa toho naučil brutááálne veľa a chcem sa začať viac deliť. O poznatky, zistenia, inšpirácie. A o chyby. Veď načo by ste sa učili z vlastných chýb, keď sa môžete aj z mojich?

Preto chcem písať nielen o veciach „z fachu“, ale aj o failoch. O hanbe. O blbých rozhodnutiach. O ťažkých životných chvíľach. Úprimne a s nadhľadom.