Milujem behanie. Dnes to môžem povedať s neochvejným presvedčením. Ale tí, čo ma pred desiatimi rokmi videli vypúšťať dušu pri klasickej 12-minútovke, by asi na toto vyhlásenie reagovali výrazne nadvihnutým obočím. Práve pri dnešnom výbehu som si spomenul na jedného z mojich stredoškolských učiteľov telocviku. Vždy som mal z neho dojem, že si na mňa trochu zasadol – možno mu vadilo, že som bol v geografii (jeho druhý predmet) lepší, než on.

Úprimne, nespomínam si na veľa konkrétnych momentov, ktoré by túto teóriu potvrdzovali – ostal len pocit nespravodlivej krivdy. A dnes, keď mi v lese nad rodnou Dubnicou hlavou prebehla myšlienka „teraz by som ho v týchto kopcoch nechal za sebou!“, som nemohol povedať, že by ma práve nakopla.

Blerch │ O behaní a zlých nindžoch - Matej Zeliska, copywriting & UX

Malý tlstý cherubín alias Blerch. A komix, ktorý fakt stojí za prečítanie. Ale najprv samozrejme dočítajte toto!

Je zvláštne, ako sa niektoré veci s nami ťahajú po celé roky. Ľudia a ich slová i činy, ktoré sa nám otlačili do duše a zanechali na nich šrámy ozývajúce sa vo chvíľach, keď sme v abnormálnom psychickom, či fyzickom vypätí. Skoro ako nejaký malý tlstý cherubín, ktorý bezočivo poletuje okolo a neustále sa vás snaží všetkými možnými spôsobmi presvedčiť, že na to nemáte. Že najlepšia vec, ktorú môžete urobiť, je vykašľať sa na tú škaredú a temnú horu, vykydnúť sa doma pred telku a schrúmať balíček čipsov. Alebo dva!

Sila sugescie je v takých chvíľach niekoľkonásobne silnejšia. Každá jedna negatívna myšlienka citeľne oslabuje vaše nohy, kradne vám dych, rozbíja rytmus – kto športuje, ten vie. A zrazu sa otvárajú ďalšie rany, duševné i telesné – vynárajú sa dávno zabudnuté krízy a zabodávajú sa do vás spolu s tými súčasnými, ozýva sa fyzická bolesť – a nielen v nohách, často vás rozbolí hlava, zuby a ďalšie dovtedy tiché miesta…

To znie strašne, poviete si. Prečo by sa, preboha, niekto tomuto dobrovoľne vystavoval?

Pretože sa o nich hodí vedieť.

Keď nás bolí hlava, hodíme do seba tabletku. Keď nás niekto naštve. nakričíme naňho. Keď máme depku z práce, ožerieme sa večer s kamarátmi. Viem, tušíte klišé a tušíte správne – riešime symptómy namiesto príčin.

Riešiť symptómy je ale skvelá vec, bez štipky irónie – príčiny bolesti hlavy len ťažko začne riešiť ten, kto má pocit, že mu z hlavy každých 10 sekúnd štartuje Sojuz. Lenže v momente, keď bolesť, hnev či depka pominú, stratí sa s nimi obvykle i vôľa príčiny riešiť. A nielen to, my dokonca často zabudneme na to, že nás vôbec niečo bolelo. Niežeby sme to mohli ovplyvniť – náš mozog je rád, že je rád a negatívnu spomienku milerád ukryje. Naši démoni ostávajú číhať niekde hlboko v tých najnižších poschodiach našich duší a po vzore neviditeľných ninjov čakajú na svoj moment.

A keď ten moment príde, prevalia sa cez nás ako hurikán. Máte niekedy pocit, že keď už sa veci začnú srať, tak sa serú fakt totálne? Náhoda? Ani náhodou, nindžovia!

Ako odhaliť temného nindžu

Vráťme sa do lesa. Stúpanie 100m na kilometer. Funíte do kopca, každá vaša noha má pol tony a s každým krokom sa na ňu lepia ďalšie. Ten malý hajzlík vám zase veselo bzučí do ucha tie svoje demotivačné reči o tom, aká ste lemra. A zrazu po vás skočí akási temná postava a zasekne do vás poriadne nabrúsené ninjato s bojovým pokrikom „tvoja práca ťa ničí!“ – a ako keby to bol dohodnutý signál, z druhej strany priletí druhý bojovník a so zvolaním „je riadne na prd, že si stále sám!“ vám bodá meč rovno do srdca.

Počkať. Ja predsa nekrvácam! Vlastne, k žiadnemu bodnutiu nedošlo – všetko je len v mojej hlave a nindžovia zatiaľ len nečinne postávajú obďaleč. Prvý ťah je na mne.

Mám v podstate tri možnosti:

1.) Ponoriť sa do hlbín negativity, nechať sa dosekať a so zvesenou hlavou a krvácajúcim srdcom sa dotackať domov.

2.) Prebiť nindžov myšlienkami na magickú dúhu a ružové poníky. A krvácajúce rany schovať pod slniečkovú masku.

3.) Akceptovať prítomnosť negatívnych myšlienok a uvedomiť si – aha! Toto som asi v sebe stále nevyriešil. A pritom je to prvá vec, ktorá na mňa vyskočí vo chvíli, keď prestávam vládať.

Na nepriateľské postavy v čiernom vrhám ostrý pohľad. Cítim, že zneisteli. Hovorím im „neschovávaj sa. Viem, že si tam. A vydrž – vybavím si to s tebou!“

Teraz viem, že sú tam

Inými slovami, dostávam podstatnú informáciu o tom, riešeniu ktorých vecí by som sa skutočne mal prioritne venovať a ktoré vedome či podvedome odkladám. Prichádzam na to, ktoré bolesti ma skutočne zožierajú zvnútra a nielen pália na povrchu. Samozrejme, keďže ide o dlhodobé záležitosti, i práca na ich riešení nebude otázkou pár minút – môžem však každý deň urobiť malý krok k tomu, aby sa situácia zlepšila – plánovať a pomaličky implementovať stratégiu, ako sa dostať k práci svojich snov či začať stretávať nových ľudí, ktorí mi pomôžu zabudnúť na osamotené srdce. Nikdy nevieš!

A ďalším kľúčovým slovo je akceptovať. Fakt, že tam sú, predsa nemusí spomaľovať či úplne znemožniť môj beh – budú tam totiž vždy. Naopak, umožňuje mi adekvátne nastaviť svoje priority pre najbližšie dni a na ich základe vymyslieť konkrétne kroky k ich riešeniu. Nemusia byť vždy správne 🙂 Ďalšia vec, ktorú ma behanie naučilo, je že keď chcete vybehnúť na kopec, pravdepodobne nikdy to nebude konštantné stúpanie až na vrchol, ale celkom slušná hojdačka. Hlavné je, že sa približujem.

A nie sú tam len tie zlé veci 🙂

V tomto článku sa zameriavam skôr na rolu behu pri odhaľovaní negatívnych vecí, no to rozhodne neznamená, že by pre mňa o ničom inom nebol. Objavujú sa väčšinou len v momentoch kríz, ktoré tvoria odhadom maximálne 10% celého zážitku.

Naopak, často sa dostanem do veľmi príjemného tranzu a stratím sa v myšlienkach na ľudí, ktorí sú mi blízki, na veci, ktoré som s nimi podnikol alebo ešte len chcel podniknúť. Beh tiež podnecuje moju tvorivosť a často práve v bežeckých topánkach prichádzam na kreatívne riešenia problémov, ktorými sa zaoberám v aktuálnych projektoch. Alebo vymýšľam fungl nové veci. To všetko sú myšlienky, pri ktorých sa vám behá samo – nezisťujem teda len to, čo treba liečiť, ale i to, čo sa oplatí rozvíjať.

Keď sa započúvate do vlastnej duše, zistíte, že vám má mnohé povedať. Hovorí o tom, čo vás teší a naplňuje i o tom, čo vás trápi a zaťažuje. Dáva vám šancu si oboje naplno uvedomiť, prijať a vďaka tomu s tým pracovať. A práve preto behanie milujem a znamená pre mňa v spirituálnom smere viac, než ktorýkoľvek kolektívny šport – nech bežím kamkoľvek, vždy skončím bližšie k sám sebe. A verím, že čím bližšie budem sám k sebe, tým bližšie budem i k vám.