Matej Zeliska – copywriting & UX https://matejz.net Zapálim váš oheň Wed, 15 Nov 2017 22:15:35 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=4.9.1 Lacný copywriting je zlo. Z iného dôvodu, než si myslíte. https://matejz.net/lacny-copywriting-je-zlo/ https://matejz.net/lacny-copywriting-je-zlo/#comments Fri, 08 Sep 2017 12:35:27 +0000 http://matejz.net/?p=2284 Hneď úvodom priznávam: Som jedným z tých bláznov, ktorí veria, že aj marketing môžete robiť s pozitívnym celospoločenským dopadom. Debata o tom, či fenomén „copywriting za 4€ á 1NS“ je úplná normálka alebo pekelné zlo, ktoré treba raz a navždy vykynožiť, sa hľadisku celospoločenského dopadu vyhýba širokým oblúkom. Tento článok sa k nemu nekompromisne vracia. „4€ za 1 normostranu sú prirodzenou reakciou trhu na ponuku […]

Príspevok Lacný copywriting je zlo. Z iného dôvodu, než si myslíte. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Hneď úvodom priznávam: Som jedným z tých bláznov, ktorí veria, že aj marketing môžete robiť s pozitívnym celospoločenským dopadom. Debata o tom, či fenomén „copywriting za 4€ á 1NS“ je úplná normálka alebo pekelné zlo, ktoré treba raz a navždy vykynožiť, sa hľadisku celospoločenského dopadu vyhýba širokým oblúkom. Tento článok sa k nemu nekompromisne vracia.

„4€ za 1 normostranu sú prirodzenou reakciou trhu na ponuku a dopyt.“

Prirodzené neznamená optimálne.

Nerád by som spadol do hlbokej filozofie. Na margo „neviditeľnej ruky trhu“ poviem len toľko, že ak má „neviditeľná ruka“ prinášať optimálne výsledky, musí trh spĺňať pár predpokladov. Napr.:

  • transparentný a rovnocenný prístup k informáciám o produktoch a ich cenám,
  • vysoká racionalita kupujúcich,
  • predávajúci, ktorí sledujú vlastné záujmy.

Odhliadnime teraz od potenciálnych zásahov nadnárodných korporácii, investičných fondov a podobných sránd. Skúsenosť z reality na trhu copywritingu nám ukazuje, že ani jeden z týchto 3 predpokladov nefunguje ideálne. Neviditeľná ruka síce pracuje, ale ak chceme optimálny výsledok, musíme jej pomôcť. Napr. tým, že:

  • otvorene budeme hovoriť o tom, čo to vlastne copywriting je, ako sa to robí, prečo a ako rôzne prístupy ku copywritingu ovplyvňujú jeho cenu,
  • vzdelávať kupujúcich a zaistiť, aby mali realistické očakávania a vedeli si zvoliť takú formu copy služieb, ktorá im prinesie ideálny výsledok,
  • podporovať predávajúcich, aby svoje záujmy sledovali efektívne, stáli si za svojou kvalitou a vydobyli si férovú pozíciu voči kupujúcim.

V kocke: To, že je trh v nejakom stave „sám od seba“ ešte neznamená, že to to tak pre všetkých dobre. A tí, čo chcú na trhu niečo zmeniť, sú jeho rovnakou súčasťou ako tí, ktorým vyhovuje status quo.

Prirovnania sú fajn. Kým fungujú.

Tento článok bol vyprovokovaný iným článkom, kde som sa dočítal pár zaujímavých, ale inak celkom nesprávnych prirovnaní.

„Ak by ľudia nehľadali low-cost obsah a nedal sa vyrobiť, na trhu by neexistoval. Tak isto, ak nechcete dať za nové auto pár tisíc, jazdená Felda sa dá zohnať aj za 300€. A sťažujú sa auto predajcovia, že autobazár kazí trh?“

Ojazdenú Feldu nikto už vyrobiť nemusí. Lacný obsah áno. Predaj ojazdenej Feldy je (ak nedošlo k odrbu) win-win pre kupujúceho i predávajúceho. Lacný obsah je väčšinou win len pre kupujúceho a lose si odnesie nielen predávajúci, ale v konečnom dôsledku omnoho viac ľudí. K tomu sa ešte dostanem.

Boli ste niekedy na východe? (…) Koľko tam zarábajú bežní ľudia? 500-600€ v čistom? A to musia makať jak šróby. (…) A robiť v lese, s motorovou pílou, to je kúsok iná sranda ako sedieť doma v papučiach za kompom.

A drevorubač na východe je šťastný, že pracuje za takéto peniaze? Že „maká ako šrób“ 12 hodín denne? Alebo na tomto nezáleží?

Áno, je to iná práca, než sedieť doma za compom. To ale vôbec neznamená, že písať kvalitné texty nevyžaduje čas, energiu, schopnosti, vzdelanie, skúsenosti, dobrú psychickú i fyzickú kondíciu. Všetkých fyzicky pracujúcich ľudí si nesmierne vážim, je však nezmysel porovnávať náročnosť práce rukami s prácou hlavou. Oboje je o niečom inom, oboje má svoje nároky.

Bežný človek, čo mal jednotku z diktátov a vie písať na klávesnici, napíše 2 takéto normostrany textu za hodinu aj s tým, že si o tom niečo bude musieť prečítať. Koľko by dostal za to v práci? 3,13€ za normostranu. V superhrubej zmde. Čo je 1,9€ v čistom.

Už som si z prsta vycucal veľa vecí, ale takéto nezmyselné číslo sa mi ešte nepodarilo.

Koľko reálne stojí hodina práce?

Priemerný plat copywritera je 1073€ mesačne v hrubom (zdroj), takže asi 816 v čistom. Keď to prepočítame na mýtických 160 hodín práce mesačne, vychádza to na 5,1€ v čistom, čo je 2,5x viac, než uvádza autor vyššie uvedeného článku.

Teraz si poďme povedať niečo o tom, prečo je porovnávanie hodinovky čistého zamestnanca s hodinovým zárobkom SZČO do neba volajúci nezmysel.

Dajme tomu, že zamestnávateľ platí svojho in-house copywritera akou-takou hodinovkou v hodnote 5,1€. Zamestnanec dostane tieto peniaze na účet a odvtedy sú len a len jeho/jej (ak mu ich hneď nezhabe manžel/manželka či deti). Nerieši cca 0,7€, ktoré z každej hodiny zaňho zamestnávateľ odvedie na daniach a 0,9€, z ktorých platí zamestnávateľ „odvody platené zamestnancom“.

Hopla! Už sme na 6,7€. Lenže to ešte stále nie je suma, ktorú zamestnávateľa tento človek reálne stojí. Nejaké tie odvody ešte zacvaká aj zamestnávateľ. Konkrétne nejakých 2,35€. Reálna hodina práce tohto človeka teda stojí zaokrúhlene 9€.

Teda až na to, že nestojí.

Každý skúsený projektový manažér vie, že pri 8 hodinách strávených v práci môže počítať s max. 5 hodinami efektívnej práce. Ľudia potrebujú sem-tam pauzu, sem-tam sa trošku poflakujú, sem-tam majú proste blbý deň a práca im nejde od ruky. Zo 160 hodín sa razom stane 100. A to sme benevolentní, bo americký Bureau of Labour Statistics prišiel dokonca s tým, že sú to v priemere len 3 hodiny.

Takže poďho superhrubú mzdu vydeliť nie 160 hodinami, ale 100 hodinami. Sme na krásnych 15€ na hodinu.

Chápete? Ak si niekto pýta 15€ za hodinu práce, ešte stále je pre firmu lacnejší, ako jej vlastný zamestnanec. A to teda o dosť, pretože tu vôbec nepočítam s plateným voľnom, sick days, stravenkami, platenými školeniami atď.

Môže copywriter na voľnej nohe každý mesiac faktúrovať 100% hodín, ktoré odpracuje? Jasné, že nie. Strávi nejaký ten čas vlastným marketingom, získavaním klientely, administratívou. Občas ochorie či (neuveriteľné!) potrebuje dovolenku. Keď bude fakt dobrý, tak z tých 100 hodín vyfaktúruje 70. Tých 30 mu nezaplatí nikto – narozdiel od zamestnanca, za ktorého sa o všetky tieto veci stará zamestnávateľ.

Ľala ho, sme na 21,73€ na hodinu.

Ak by teda niekto fakt napísal 2 normostrany textu za hodinu, tak by za 1 NS mal brať aspoň 10,85€. Ak neberie, tak ho niekto práve škaredo ojekabátil.

Lacný copywriting  = nekvalitný copywriting

Samozrejme, dobrý copywriter 2 normostrany textu za 2 hodiny nenapíše, pretože ho chce napísať fakt poriadne. Premýšľa nad cieľovkou, nad tonalitou textu, nad účelom článku ako takého. „Ale nám predsa nejde o kvalitu,“ obhajujú sa zástancovia superlacného copywritingu. Vám možno nie, ale zvyšku sveta áno. Aj keď si to možno neuvedomuje. Lenivo si dovolím citovať sám seba:

Ako sa píše, keď musíte písať veľa, rýchlo a lacno? Blbo. Nemáte čas na dôležité veci, napr.:

  • urobiť si poctivú rešerš témy,
  • zamyslieť nad obsahom článku a prísť na to, ako napísať niečo skutočne unikátne,
  • urobiť si prieskum o tom, čo ľudí skutočne zaujíma a čo by naozaj potrebovali vedieť,
  • nedajbože sa porozprávať s nejakým odborníkom na danú tému a vypýtať si pár tipov.
  • stráviť pár hodín, kým to všetko spracujete do fakt dobrého textu.

Máte čas asi tak na toto:

  • vygoogliť si pár článkov na rovnakú tému, ako je tá vaša,
  • vybrať si 3 – 5 najlepších,
  • „požičať“ si pár odstavcov z každého z nich,
  • trochu v nich poprehadzovať slovosled, preformulovať a so štipkou kreativity pridať 1-2 úplne vlastné,
  • pridať pár ilustračných obrázkov z fotobanky.

Tadá! „Nový“ článok je hotový. Akurát je to vzhľadom na súčasný stav internetu pravdepodobne vlastne len recyklovaná zmes článkov, ktoré vznikli podobne.

Žijeme v dobe presýtenia informáciami. Čím viac informácií sa na vás valí, tým ťažšie je zorientovať sa v nich. Ultralacné články neraz šíria zlé a neozdrojované informácie, pričom sa vydávajú za odborné. Tým ľudí zavádzajú, komplikujú ich život, oberajú ich o čas a znemožňujú im rozhodovať sa informovane a racionálne.

Prídu vám tie posledné slová povedomé? Môže byť! Informované a racionálne rozhodnutia sú totiž práve jedným z tých základných predpokladov optimálneho fungovania „neviditeľnej ruky trhu“, ktorú tím „lacný copywriting je super“ tak miluje 😉

„Ale ak chce niekto robiť za almužnu, je to ich problém…“

Chce? Alebo je zúfalý a myslí si, že musí? Nuž, musí, lebo to okolo neho robia všetci a preto, že odberatelia majú na háku, ako sa mu žije. Viem, že moralizovania máme všetci už po krk, ale naozaj nám príde v poriadku tvrdenie „Keď so sebou niekto nechá zametať, tak nech?“

A nie je to o tom, že by sme všetci museli podstúpiť obrovské obete k tomu, aby sa to zmenilo. Stačí zboriť jeden hlúpy mýtus a otvorene povedať:

Nikto nepotrebuje na blogu zverejniť 20 článkov mesačne.

Teda aspoň nikto, komu záleží na veciach ako sú konverzie, linkbuilding, SEO či budovanie dobrej značky. Vo všetkých týchto veciach platí: kvalita > kvantita. A kto má tak veľký biznis, že sú preňho veľké kvantity nevyhnutné, ten si môže dovoliť zaplatiť viac aj za kvalitu. Pre nás, bežných smrteľníkov, platí:

20 článkov mesačne x 2NS x 4€ = 160€

Čo keby ste namiesto 20 článkov nanič zaplatili za 2 fakt skvelé? Také, ktoré si ľudia:

  • fakt dočítajú do konca, lebo im niečo dajú,
  • skutočne vychutnajú a radi ich budú zdieľať,
  • zapamätajú a možno sa aj prihlásia k odberu ďalších,
  • spoja s vašou značkou, vytvoria si k nej vzťah a stanú sa vašimi zákazníkmi.

A dajte ich napísať bárs aj študentovi za polovicu toho, čo by si zaúčtoval copywriter na voľnej nohe. Ale dajte im preboha priestor, aby mohli vytvoriť niečo fakt dobré, za čo sa budú môcť postaviť jednak oni, jednak vy.

Je pekné tvrdiť, že keď niečo existuje, tak je to predsa ok. Určite je to krajšie, ako pozrieť sa realite do očí a zistiť, že:

  • minimum ľudí, čo píše 4€/NS má zo svojej práce radosť,
  • kvantá nekvalitných článkov, ktoré týmto spôsobom vznikajú, robia z internetu jeden obrovský marketingový bordel a zhoršujú globálny užívateľský zážitok z neho,
  • tento bordel kazí meno marketingu ako takému,
  • ide o spôsob práce, ktorý nevytvára žiadne hodnoty pre nikoho iného okrem človeka, ktorý z ultralacných článkov profituje – a to sú predovšetkým rôzne clickbaitingové a konšpiračné weby, bulvár, odborne sa tváriace pseudoporadenstvo, ktoré v konečnom dôsledku ľuďom skôr skreslenými či nesprávnymi informáciami škodí, affiliate weby preplnené reklamami bez akéhokoľvek hodnotného obsahu, atď.

Ak ste s tým všetkým v pohode, pokojne si také články píšte / kupujte.

Ale keby sa každý markeťák/podnikateľ zamýšľal nad širším dopadom svojej práce, žili by sme v oveľa krajšom svete. Ta ne?

Howgh.

Príspevok Lacný copywriting je zlo. Z iného dôvodu, než si myslíte. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/lacny-copywriting-je-zlo/feed/ 4
Dobrý copywriter = váš pozitívny manipulátor https://matejz.net/copywriting-manipulacia-empatia/ Tue, 15 Aug 2017 18:00:59 +0000 http://matejz.net/?p=1452 V prvom ročníku môjho VŠ štúdia (2007/08) mi jedného z ničoho nič napísala kamarátka z intráku. Že vraj bola na nejakom fakt super prínosnom seminári. O financiách. Väčšina z vás sa už teraz potmehúdsky smeje, zopár z vás možno aj smutne prikyvuje. Vtedy však ešte pofidérne finančné mutilevely neboli tak smutne presláveným fenoménom a kde-kto ich taktiky neprekukol. Mal som šťastie, že som odjakživa podozrievavý. Google ma […]

Príspevok Dobrý copywriter = váš pozitívny manipulátor zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
V prvom ročníku môjho VŠ štúdia (2007/08) mi jedného z ničoho nič napísala kamarátka z intráku. Že vraj bola na nejakom fakt super prínosnom seminári. O financiách.

Väčšina z vás sa už teraz potmehúdsky smeje, zopár z vás možno aj smutne prikyvuje. Vtedy však ešte pofidérne finančné mutilevely neboli tak smutne presláveným fenoménom a kde-kto ich taktiky neprekukol.

Mal som šťastie, že som odjakživa podozrievavý. Google ma rýchlo odkázal príspevky o podlých praktikách firmy Eurofinancial CZ, nevýhodných a zbytočných zmluvách, ktoré uzatvárali s naivnými študentmi pod zámienkou zaručeného bohatstva.

Niekomu by to stačilo a kamarátku by poslal s takými niečím do preč. Resp. snažil sa ju odtiaľ vytiahnuť, kým nebolo neskoro. Mne nie. V novopečenom študentovi žurnalistiky vzplanul oheň investigatívneho reportéra a so všetkým som súhlasil. Pôjdem aj na seminár, pôjdem na partošku po seminári, pôjdem na „pohovor“ s „regionálnym manažérom“ za zatvorenými dverami a nechám si predložiť na stôl zmluvu. Ktorú nepodpíšem, ani keby traktory padali.

Manipulácia je svinstvo

Nebudem sa pridlho rozpisovať o siahodlhom „jednaní“, na ktorom dvaja hyperseriózne sa tváriaci týpci v kvádroch s vervou tlačili kaleráby do hlavy mne, náhrade za moju kamošku (ktorá nemohla) v podobe ďalšieho už lapeného vtáčka a ďalšej, identickej dvojici. Mohol by som asi zmieniť spontánnu fajčiarsku prestávku na dvore (na ktorú museli ísť aj nefajčiari) a absolútne nenútený rozhovor dvojice „manažérov“ o novom Porsche jedného z nich. Alebo to, ako som si nemohol zmluvu vziať domov, preštudovať a do 24h premyslieť (na čo som mal zo zákona právo), pretože „to nerobíme, lebo takí ľudia to väčšinou nemyslia vážne“.

Dnes chcem však písať o vete, na ktorú mám dodnes alergiu. A na všetky jej sestry tiež.

„Vy nechcete byť úspešní?“

Túto otázku a jej podobné majú najradšej šmejdi, či už tí, ktorí predávajú dôchodcom predražené hrnce alebo tí, čo predávajú nevýhodné finančné produkty ľuďom, ktorí sú na tom z financiami zle a budú na tom ešte horšie. Alebo akíkoľvek iní. Táto otázka, hoci je z odstupu strašne hlúpa, je účinnou verbálnou zbraňou manipulátora.

Jasné, že všetci chceme byť úspešní, šťastní, krásni, bohatí a všetky tie veci. Naviac sa desíme toho, že by sme mohli byť z nejakého dôvodu považovaní za nenormálnych a na základe toho sa ocitnúť za okrajom spoločnosti. Mnohé obchodné či marketingové stratégie využívajú práve túto medzeru v ľudskom programovaní. Tvária sa, akoby ponúkali jedinú možnú cestou do raja a pridávajú k tomu apel na prirodzenú ľudskú stádovitosť (áno, všetci v sebe máme kus ovečky).

„Toto je náš super produkt, ktorý vám prinesie šťastie! Nemáte čo riešiť! Všetci chcú predsa byť šťastní! Aha, akí sú ľudia s našim produktom šťastní! Čože, vy nechcete byť šťastní? Ste nenormálni?…“

Niektorí ľudia ako keby sa domnievali, že empatia znamená vedieť sa vcítiť do pocitov iného človeka, aby som ich následne mohol zneužiť.

Ako chceme robiť marketing = v akom svete chceme žiť

„Reklama je od slova klamať“, počúval som všade okolo už od mala. Moja definícia marketingu je dnes vysoko idealistická:

„Prepájanie ľudí ponúkajúcich super veci s ľuďmi, ktorí vďaka nim budú mať super život.“

Samozrejme, že to takto nefunguje vždy – žiaľ, ani zďaleka nie dosť často. Ale je to spôsob, akým sa staviam k marketingu ja. Preto mi záleží na tom, aby mojim klientom išlo v prvom rade o kvalitu ich služieb. Takmer každý deň na nejakom príklade vidím, že sa to tak dá.

A to je dobre. Pretože ak niečo robíte fakt kvalitne, nemusíte uchýliť k zavádzaniu či negatívnej manipulácii. Dokonale si vystačíte s pravdou. Jasné, že sem-tam vhodne využijete nejaký ten jednoduchý psychologický trik, nebude však stáť na výmysloch. Nemusíte útočiť na slabé miesta ľudského myslenia a zneužívať ho. Môžete hrať na ľudské túžby a sny a získať tak zákazníka, ktorý bude mať zo svojho rozhodnutia dobrý pocit ešte veľmi dlho. V opačnom prípade to neskôr oľutuje. A aj keď odhliadneme od morálky, to je pre vás z dlhodobého hľadiska fest nevýhodné.

Negatívne emócie v marketingu? Fuj! Fuj?

Ale to zas nie. Nič nie je čiernobiele. Ostatne, celé to rozdelenie emócií na dobré a zlé je vlastne len dosť pochybný ľudský výmysel. Väčšina ľudí bez váhania označí strach za „negatívnu emóciu“. Tí istí ľudia sa následne sami ochotne a radi vystavia strachu pri sledovaní hororových filmov, hraní strašidelných hier, ale napr. aj pri sledovaní penalty svojho obľúbeného tímu. A naopak, to že sa niekto snaží v nás vyvolať dobrý pocit ešte neznamená, že to s nami myslí dobre.

Idealistický prístup k marketingu neznamená zavaliť ľudí slniečkovými emóciami. Ide o to snažiť sa nevyvolať v ľuďoch pocit, že sa za seba musia hanbiť. Že sú z nejakého dôvodu neplnohodnotné ľudské bytosti.

Neznamená to tiež byť za každú cenu politicky korektní. Po prvé, vždy sa nájde niekto, koho sa niečo dotkne. Po druhé, dobre namierená provokácia môže v ľuďoch vyvolať pozitívnu iniciatívu. Musíte však vedieť, kedy si to môžete dovoliť a kedy je to jednoducho hlúpe a nevhodné.

Škoda. že radšej neznižuje pravdepodobnosť stupídnej stereotypizácie, ktorá v dnešnej spoločenskej situácii vyslovene škodí. A ešte aj ako vtip to stojí za starú belu…

Znamená to hrať fér.

Žijeme v dobe, kedy máme k dispozícii obrovské množstvo veľmi kvalitných informácií o ľudskej psychológii. Nie je vôbec zložité podrobne sa zoznámiť s programami, ktoré v sebe máme. Mali by sme premýšľať nad tým, ako s nimi naložiť správne a mali by sme o tom rozhodne premýšľať aj v kontexte marketingu.

Koľko informácií, ktoré denne spracujeme, je tvorených marketingovou komunikáciou? A do akej miery ovplyvňujú naše jednanie a prežívanie? Ako marketéri máme vyššiu zodpovednosť, než je úspech našich kampaní, webov, textov, atď. Bez nadsádzky sa významnou mierou podieľame na stave spoločnosti ako celku.

Otázkou je – dá sa to? Dá sa hrať poctivo, fér a zároveň prekonať šmejdov, ktorí sa neštítia lží, zavádzania a nečestnej manipulácie? Som presvedčený, že dá. Že je to nielen správnejšie, ale aj efektívnejšie.

Tak ako teda na to?

Pomaly, pomaly. Dnes to bolo o zamyslení sa nad princípom „dobrého marketingu“, to na začiatok stačí. Už teraz pracujem na článku, kde si ukážeme praktický rozdiel medzi použitím a zneužitím pár základných psychologických trikov. A ak mi dáte svoj mail, dám vám vedieť, kedy bude hotový. Chcete? Formulár je hneď tu vedľa, ak ste ho už zavreli, tak potom na hlavnej stránke blogu.

Ok, dobre, možno je toto tiež trochu trik. Ale myslím to s vami dobre!

Príspevok Dobrý copywriter = váš pozitívny manipulátor zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Koľko stojí dobrý web? https://matejz.net/kolko-stoji-dobry-web/ https://matejz.net/kolko-stoji-dobry-web/#respond Tue, 01 Aug 2017 13:10:40 +0000 http://matejz.net/?p=2169 Príspevok Koľko stojí dobrý web? zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Potrebovali ste nový web. Našli ste potenciálneho dodávateľa a vypýtali si cenovú ponuku. Namiesto zaslania cenníku vás zasypal hromadou otázok, na ktoré ste mu museli pracne odpovedať. O týždeň vám poslal kalkuláciu, pri ktorej ste sa chytali za hlavu a neveriacky pleštili oči, koľko že má tá suma cifier. Poznáte to? Tak tento článok je pre vás.

Koľko by som mal zaplatiť za profesionálny web?

Na túto otázku mám krátku a dlhú odpoveď.

Krátka odpoveď: Toľko, koľko vám profesionál povie, že to vzhľadom na vašu predstavu bude stáť.

Samozrejme, musia pritom platiť 2 predpoklady:

  1. Musí byť naozaj profesionál.
  2. Musí hrať fér.

To prvé zistíte napríklad podľa tohto:

  • Má preukázateľné referencie. Sú to reálne firmy, reálni ľudia, ktorým môžete kedykoľvek zavolať a na daného človeka sa spýtať.
  • Odkryje vám karty. Aspoň čiastočne vám dokáže popísať ako pracuje, aké využíva metódy a postupy, prečo práve tie a čo z toho budete mať vy.
  • Jeho vlastná prezentácia je kvalitná. Teda, nie vždy je to pravidlom. Veľa ľudí vo fachu sa vyhovára, že na svoj web nemajú čas, lebo majú veľa zákaziek – tiež už sa mi to stalo. Ale aj tak si myslím, že dobrý profík si aspoň sem-tam kus času na svoj web nájde.
  • Ak už sa neprezentuje kvalitne na webe, prezentuje sa kvalitne osobne. Pýta sa, zaujíma, chce poznať širší kontext vášho podnikania. Nestačí mu jednoducho vedieť, že potrebujete web o drevených podlahách. Chce vedieť ako vyzerá váš pracovný deň, ako presne to robíte, pre koho, čo o tých ľuďoch viete a mnohé ďalšie veci. Až potom sa pýta, akú rolu v tom má hrať web a čo od neho vlastne očakávate. Bez toho vám dobrú kalkuláciu nikto neurobí. Ak vám niekto hodí cenu na web bez toho, aby sa s vami rozprávali aspoň 30 minút, utekajte kade ľahšie.
  • Aktívne tvorí vlastný obsah. Píše, bloguje, robí podcasty, vystupuje na konferenciách, čokoľvek. Vidieť, že svojou prácou žije a baví ho.

Určite existujú ďalšie znamenia, no na začiatok stačia aj tieto.

A to druhé? O férovosti vypovedá aj vyššie uvedené. V konečnom dôsledku je to však jednoducho o tom, či sa rozhodnete niekomu dôverovať alebo nie.

A teraz poďme na tú dlhšiu odpoveď…

Čo je privysoká cena za web?

Náš mozog je výborný sluha, ale strašný pán. Dokážeme vďaka nemu úžasné veci, niekedy sa však zdá, ako keby celú dobu potajomky konšpiroval proti nám a bránil nám vidieť veci jasno.

Máte radi banány? Ak nie, predstavte si, že máte. Váš obľúbený večerný dezert je tvaroh s banánom. O oboch viete, že sú zdravé a výživné. Jete tak celý život. Potom sa raz stretnete s nutričným expertom, ktorý vám povie, že pred spaním by ste nemali jesť žiadne stimulanty – a to platí aj pred sacharidmi nabitý banán.

V tej chvíli sa vo vás začnú biť dve veci. Prvou je podvedomá túžba počúvať autoritu, ktorou je expert na výživu. Druhou je podvedomá snaha o konzistentnosť vlastného správania a odmietanie zmeny svojho pohľadu na vec. Veď tá realita, v ktorej môžem jesť banán pred spaním, je tak super!

Ak celý život žijete v predstave, že web sa dá urobiť za pár šupov, tak bude pre vás veľmi ťažké pochopiť, že vám webové štúdio či kreatívna agentúra povie „pod 5000€ weby ani nerobíme.“

Budete sa tomu prirodzene brániť. Mozog vám bude hovoriť „Do prčíc, to je strašne veľa! To nemôže stáť toľko! Oni ma chcú len odžubať! Čo na tom môže toľko stáť?“

To je všetko úplne v poriadku. Je to normálna podvedomá reakcia. My však máme možnosť, či sa budeme riadiť emotívnymi výkrikmi nášho podvedomia, alebo reagovať racionálne. A drahý Mozog – aby si vedel, s tou cenou je to asi takto.

Ako sa počíta cena webu?

Skúsme si urobiť fiktívnu kalkuláciu takého štandardného webu. Začneme malou anketkou.

Dávate si robiť nový web. Zaškrtnite, ak súhlasíte s tvrdením:

 

Väčšina ľudí povie 3x áno. Bez debaty, o tom predsa web je, nie?

Teraz vám poviem, čo pre tieto 3 jednoduché veci treba urobiť a koľko to asi tak môže trvať. Počítajte so mnou 🙂

1.) Chcem, aby sa na môj web ľudia dostali cez Google.

Výborne! To budeme musieť riešiť niečo, čomu sa hovorí SEO (search engine optimalization). Povedzme si niečo o tom, ako Google funguje.

Ako funguje Google (a jeho škriatkovia)

Predstavte si, že Google je obrovská knižnica všetkých informácií, ktoré existujú na internete. V tejto knižnici 24 hodín denne maká hromada usilovných škriatkov, ktorá informácie z internetu neustále prehľadáva, triedi a aktualizuje obrovskou rýchlosťou. Nazvime ich Hľadači (sú to vlastne boti, ale škriatkovia mi prídu poetickejší).

Potom sú tu škriatkovia, ktorí majú na starosti kontakt s verejnosťou – Dopytovači. Ľudia za nimi chodia s rôznymi (občas dosť podivnými) otázkami, t.j. vyhľadávacími dopytmi. Škriatok Dopytovač okamžite po zadaní otázky preletí celý ten chaos, ktorý Hľadači našli, vytriedili a aktualizovali. Jeho poslaním je vybrať z neho odpovede, ktoré budú čo najlepšou odpoveďou na vašu otázku. Tie vám potom naservíruje pod nos.

Ako škriatok Dopytovač rozlišuje, čo je dobrá odpoveď a čo nie? Toť otázka! Tzv. SEO faktorov je obrovské množstvo, neustále sa menia a čo je hlavné, Google ich viac-menej úspešne tají. Jediné, čím si môžete byť stopercentne istí, je toto – poslaním Googlu je dávať ľuďom čo najlepšie odpovede na ich dopyty.

Ak chcete, aby im dával tie vaše, musia byť:

  • dobre prístupné pre škriatkov – Hľadačov
  • sakra dobré.

K tomu prvému potrebujete dodržať niekoľko technických zásad, ktoré vychádzajú jednak z technologického riešenia webu a jednak zo schopnosti tvoriť text tak, aby bol atraktívny pre vyhľadávače. K tomu sa ešte dostaneme.

Poďme sa venovať tomu druhému. Ako vytvoriť sakra dobré odpovede? Nuž, musíte najprv poznať otázky. Musíte vedieť, na koho vlastne váš web cieli – kto sa vlastne pýta tie otázky?

Budete si teda musieť zadefinovať cieľovú skupinu vášho webu.

Čo definuje moju cieľovku?

Cieľovka vychádza primárne z týchto vecí:

  • Čo robíte (druh služieb/produktov)?
  • Ako to robíte (draho/lacno, ekonomicky/s dôrazom na kvalitu,…)?
  • Kde to robíte (lokálne/medzinárodne)?
  • Kedy to robíte (nielen kedy máte otvorené, ale hlavne v akej dobe, čo je práve trendy,…)?
  • Aká ste značka (ako vás ľudia vnímajú? Aké pocity v nich vyvolávate? Aký zážitok im sprostredkujete? S akými hodnotami v nich rezonujete?)

Fúra vecí, čo? Nuž, ak má pre vás niekto robiť web, tak musí mať v tomto maximálne jasno. U dobrej agentúry to znamená, že si s vami na to urobí napr. celodenný workshop. Prinajmenšom s vami urobí interview.

Povedzme, že na získanie týchto informácií, ich utriedenie a spracovanie treba minimálne 8 hodín.

Dobrá správa je, že sa nám ešte budú hodiť – nielen pri analýze kľúčových slov.

O čom je analýza kľúčových slov?

Povie vám, ako vaša cieľovka vyhľadáva – aké témy ju zaujímajú? Aké slová používa? Akým spôsobom kladie otázky?

Na základe toho máte čiastočne zodpovedanú otázky:

  • Čo by na webe vlastne malo byť (aké stránky a aký obsah).
  • Ako by to malo byť napísané (aké slová sa v tom majú vyskytovať).

Povedzme, že sa zameriate na 5 základných termínov. Pri priemernom webe potom zaberie poctivá analýza kľúčových slov zaberie minimálne 10 hodín.

Tak. Zatiaľ sme spotrebovali 18 hodín na to, aby sme zvýšili pravdepodobnosť, že nás tí správni ľudia na Googli fakt nájdu. Hovorím zvýšili pravdepodobnosť, pretože istotu ešte nemáme. Ani zďaleka.

Internet je totiž s prepáčením plný sračiek. Nedávno som o tom písal. Vašou konkurenciou nie sú len ľudia poskytujúci rovnaký typ služieb, ale aj milióny zlovoľných affiliate stránok, ktoré denne generujú tony obsahového odpadu bez akejkoľvek pridanej hodnoty v honbe za vysokou návštevnosťou a preklikmi. Google sa neustále zlepšuje a učí sa podobné weby ignorovať, ale je to ťažký boj – internetoví šmejdi sa totiž učia nové triky tiež.

Budete preto musieť ešte poriadne zamakať, ale o tom potom.

2.) Chcem, aby mi z webu chodili dopyty / objednávky.

K tomu potrebujete 3 veci:

  • Ponúkať niečo, čo ľudia fakt chcú. Najsamlepší web vás nespasí, ako o váš produkt nikto nemá záujem.
  • Dostať tých ľudí úspešne na web. To sme už čiastočne vyriešili vyššie. Ale veľa roboty budete musieť odvádzať po spustení webu. O tom tiež potom.
  • Udržať ľudí na webe a behom pár minút presvedčiť, že práve našli odpoveď na svoje túžby a problémy. A k tomu potrebujete špičkový UX design.

Ak je SEO matkou úspešnosti webu, UX design je jej otcom. Vlastne, UX je tak trochu oboje. Ono je to totiž všade.

UX = User eXperience, používateľská skúsenosť/zážitok. Čím ďalej, tým viac sa o nej hovorí, a to je super – pretože ostatne, o tom to celé je! Nech predávate čokoľvek, vždy predávate zážitky. Aquapark nepredáva super tobogany a bazény s umelými vlnami, ale krásny deň s rodinou plný dobrodružných zážitkov. Ikea nepredáva nábytok, ale pocit z krásne zariadeného domova podľa vlastných predstáv. Chápeme sa.

Dosiahnite aby tento zážitok začal už na webe a máte vyhrané. Pomôžu vám k tomu:

  • Vizuálne prvky. Fotky, obrázky, grafika, to všetko ovplyvňuje dojem užívateľa z webu a utvára jeho zážitok. Obrázok má hodnotu tisíc slov, hovorí sa. Ale pozor, obrázok, ktorý doplníte vhodnými slovami, má hodnotu tisícov obrázkov bez slov. Takže ešte dôležitejšie, než vizuálne spracovanie, sú…
  • Texty. Nehovorím to len preto, že som primárne copywriter. Je to proste tak. Slová sú našim najzákladnejším komunikačným nástrojom. Znejú nám neustále v hlave, keď o niečom premýšľame. Podnecujú našu predstavivosť, vyvolávajú emócie, maľujú zážitky. Dokážu nás motivovať, presvedčiť, naladiť. Bez dobrých textov to nejde.
  • Funkčné prvky. Tlačítko sem, formulár tam, interaktívna mapka inam. Nie však náhodne, ale premyslene. Každý mikrokrok vedie užívateľa ďalej, spríjemňuje jeho zážitok a približuje ho k ultimátnemu cieľu, po ktorom túžite aj vy – k objednávke či kontaktu.
  • Štruktúra a prehľadnosť. Čím viac musia ľudia na webe premýšľať, tým horšie. Nechcete web, ku ktorého používaniu treba 50 stránkový manuál. Všetko je intuitívne, zmysluplné. Ľudia nie sú zavalení 124 položkami v menu. Každá stránka, každý prvok vedie užívateľa k jednoznačnému cieľu.

Ako toto všetko vymyslieť tak, aby to fungovalo? Web robíte pre ľudí. Musíte ich teda dokonale poznať – vedieť, čo potrebujú a po čom túžia.

Viete, čo vaši zákazníci naozaj potrebujú a čo naozaj chcú?

Položte si tú otázku ešte raz. Dajte si čas na odpoveď. Naozaj viete, čo vaši zákazníci naozaj potrebujú a čo naozaj chcú? Alebo si myslíte, že to viete? Overili ste si to u nich?

Ak si chcete byť istí, musíte opustiť komfortnú zónu tzv. „domnienkológie“ a vyraziť do terénu za konkrétnymi, živými ľuďmi spadajúcimi do vašej cieľovky a pýtať sa ich. Na to, ako žijú. Ako používajú technológie. Aký k nim majú vzťah. Čo pre nich znamená váš produkt. Čo v ňom hľadajú. Prečo to tam hľadajú. Ako to hľadajú. Podľa čoho sa rozhodujú. Je toho veľa.

Tvorca dobrého webu bude tieto údaje od vás požadovať. Ak ich nemáte čas získavať sami, alebo neviete ako na to, tak si ich pôjde získať sám.

A pretože ľudí treba:

  • nájsť,
  • osloviť,
  • presvedčiť,
  • kvalifikovane vyspovedať (robiť prieskumy nie je len tak, ak chcete použiteľný výsledok),
  • prepísať ich odpovede
  • a spracovať ich odpovede do niečoho, čo sa volá Persóna,

tak to zaberie celkom dosť času. Povedzme, že minimálne 30 hodín. A to som zase optimista.

Načo sú dobré persóny?

Persóny sú fiktívne, ale realistické profily typických reprezentantov vašej cieľovky. Pomôžu vám vcítiť sa do ľudí, ktorým chcete predávať vaše služby a ušiť im ich na mieru – od prvého kontaktu s vašou značkou až po starostlivosť o šťastných zákazníkov.

S persónami môžete začať navrhovať konkrétne riešenia. Resp. väčšinou to za vás robí UX designer. A dobrý UX designer pracuje nielen s perspektívou zákazníka, ale aj s tou vašou. Navrhuje riešenia, ktoré vám pomáhajú dosiahnuť vaše ciele tým, že pomáhajú zákazníkom dosiahnuť tie ich.

Dobrý designer bude pravdepodobne najprv veľa premýšľať, kresliť si myšlienkové mapy, vymýšľať príbehy a scenáre, predstavovať si a mapovať cestu zákazníka a to všetko s vami konzultovať. Pomáhať mu pri tom budú persóny i výsledky analýzy kľúčových slov.

Môže to trvať kratšie i dlhšie, ale menej než 10 hodín je nereálny odhad.

Na radu sa dostáva copywriting. A vaša spätná väzba. A potom zase designer. A dookola…

Z práce designera vzíde štruktúra webu s konkretizovaným obsahom – aké stránky na ňom budú a čo budú obsahovať. Tu už začína UX designerovi hutne asistovať copywriter. Keď si vyjasní, čo vlastne má písať, tak sa do toho pustí.

Texty preberá a konzultuje s vami. Dáva ich čítať rôznym ľuďom, pýta si spätnú väzbu. Opravuje, prepisuje, vylepšuje. Berie do úvahy výsledky analýzy kľúčových slov. Myslí na Google škriatkov, ale v prvom rade na ľudí, ktorým sú texty určené. Dbá na to, aby v nich vyvolali tie správne emócie a naviedli k tomu, čo od nich chcete.

Strohosť textov na weboch často vytvára zdanie, že sa dajú napísať veľmi rýchlo. Pravda je taká, že často platí nepriama úmernosť – čím kratší text, tým dlhšie trvá ho napísať. Musíte nad ním totiž oveľa viac premýšľať a hľadať tie najlepšie formulácie. Preto počítajte s tým, že copywriter odmaká na vašom webe aspoň 20 hodín.

S jeho textami môže designer pomaličky tvoriť vizuálny návrh webu. Kedysi sa to zvyklo robiť úplne strašne – najprv musel designer vytvoriť v samostatnom nástroji tzv. wireframe (drôtený model web), akúsi holú skicu rozloženia prvkov na webe. Ten si potom vzal do rúk grafik a „vyfarbil“ ho napr. vo Photoshope, kde ťažkopádne zmajstroval dielo, ktoré potom odovzdal programátorovi. Ten následne strávil 50% času kódením a 50% času hádaním sa s grafikom o tom, čo tam urobil zle.

Dnes, ak máte šťastie, tak natrafíte na chytrú firmu, ktorá má túto fázu vysoko optimalizovanú – wireframe webu vzniká v rovnakom prostredí, ako následná grafika a celkový prototyp webu, čo neskutočne šetrí čas i nervy všetkých zúčastnených. Ale aj tak to celé zaberie aspoň tých 20 hodín.

A máme prototyp!

Prototyp webu je taká verzia webu, ktorá je dostatočne hotová na to, aby sa dala ukázať ľuďom a otestovať. Testy sú vymyslené na základe reálnych situácií – napr. zadáte ľuďom, aby na webe našli špecifickú informáciu, ktorú potrebujú, či urobili konkrétnu akciu. Následne vám povedia, ako im to šlo, čo im pomohlo a čo im bránilo.

Testy treba navrhnúť, zrealizovať, vyhodnotiť a ich výsledky zapracovať. Ak ste fakt rýchlici a už prototyp ste navrhli veľmi dobre, možno to dáte aj do 10 hodín.

Toto všetko treba preto, aby sme splnili nárok č. 2 – aby web skutočne prinášal objednávky a nezapadol v konkurencii stoviek ďalších webov, ktoré sú na jedno kopyto.

Doteraz sme na to potrebovali 108 hodín práce. A ostáva nám ešte jedna vec.

Chcem, aby môj web bol bezpečný, rýchly a technologicky vyspelý.

Tak a toto závisí od 2 hlavných vecí:

  • Na akej technológii bude web založený.
  • Kto ten web postaví.

Dnešným štandardom sú redakčné systémy – webové aplikácie, cez ktoré zvládne základnú správu webu aj laik. Niektoré sú dnes už tak vyspelé, že ste schopní si pomocou rôznych page builderov a skladačiek web sami aj postaviť. Okolo toho, či sú takéto riešenia vôbec vhodné, ktorý redakčný systém je vlastne najlepší a či je lepšie používať systém s otvoreným kódom (ako WordPress, Joomla, Drupal,…) alebo využiť firmu, ktorá má systém vlastný, sa vedú nekonečné debaty.

Ja k tomu poviem len toto – vždy je to individuálne. Samozrejme, existujú lepšie a horšie riešenia, ale pravda je taká, že oveľa dôležitejší je faktor č. 2 – kto ten web postaví. Šikovný programátor a web developer vie jednoducho urobiť bezpečný a rýchly web bez ohľadu na to, či použije WordPress, Joomla, Drupal alebo svoj vlastný redakčný systém.

Ak má ale preto urobiť čo najviac a zároveň musí spracovať váš originálny design s množstvom funkčných prvkov pre lepšie UX, potom to bude aspoň na 60 hodín.

V rámci toho bude pripravovať vývojové prostredie, implementovať návrh (veľa kódovania, ale aj komunikácie so zvyškom tímu) a nakoniec nasadzovať ostrú verziu webu na váš server/hosting.

Čo nás posúva na číslo 168. Stále veľmi optimistické.

Jedna vec je čas, druhá vec je hodinovka

Tak sme sa dopočítali k tomu, že vyrobiť web spĺňajúci základné 3 požiadavky uvedené vyššie trvá minimálne 168 osobohodín. A to sme počítali s tým, že nedôjde k väčším žiadnym komplikáciám (čo dôjde) a s tým, že každý fázu bude robiť len jeden človek (čo niekedy nejde). Nepočítali sme náklady napr. na odmeny pre respondentov v prieskume či pre testerov. Nepočítali sme X ďalších faktorov, ktorých je príliš veľa na to, aby som sa o nich mohol rozpisovať (súvisia napr. s cash flow, ľudskými zdrojmi atď.).

Je to tiež úplné minimum, čo treba urobiť. Pridajme si preto maličkú záchrannú sieťku v podobe 20% času naviac a sme na cca 200 hodinách.

Teraz tento čas musíme vynásobiť hodinovou sadzbou.

Aká je adekvátna hodinová sadzba?

Keď vám poviem, že je to niečo medzi 20€ – 80€ u freelancerov a 50€ – 150€ u agentúry, tak sa vám v hlave rozozvučí kvílivý alarm a mozog začne vykrikovať niečo o šmejdoch, zlodejine a podvode.

Stretávam sa s tým úplne bežne, kedykoľvek sa o svojej hodinovke bavím so svojimi priateľmi, ktorí pracujú 40 hodín týždenne na plný úväzok a porovnávajú to so svojou hodinovkou.

Medzi hodinovkou zamestnanca na plný úväzok a hodinovkou SZČO či agentúry je ale óóóbrovitááánsky rozdiel.

Väčšina freelancerov si zaznamenáva presný čas strávený prácou na vašom projekte. Nepočíta doň pauzy, prestávky, prácu na vlastnej administratíve, marketingu, vzdelávaní a mnohých ďalších veciach. Vo výsledku môže ich pracovná doba trvať od 9:00 do 17:00, ale do faktúr počítajú len prácu, ktorú naozaj efektívne odmakajú na projektoch pre svojich klientov.

Skôr, než začnete obhajovať, že vy predsa odpracujete všetkých 8 hodín a často aj viac – ste si tým istí? Výskumy amerického Bureau of Labor Statistics (BLS) ukázali, že ľudia, ktorí v kancelárii strávia 8 hodín denne, sú produktívni len necelé 3 hodiny. Celkom šok, čo?

Ak čítate tento článok, tak pravdepodobne podnikáte. Možno patríte medzi to malé percento workoholikov, ktorí žijú svojim biznisom na 200%. Potom chápem, že ste schopní hodiny lietať po schôdzkach, vymýšľať a realizovať nové koncepty či vyrábať produkty, ktoré vás živia. Nemôžete však to isté očakávať od človeka, ktorý pracuje na projekte pre vás a nemá k nemu tak silný osobný vzťah.

A ak teda aj pracujete viac, je to väčšinou iný druh práce, než ten čo robia kreatívci či programátori. Ich práca vyžaduje neustále vysokú úroveň koncentrácie, energie a motivácie. Akonáhle začnú klesať, efektivita práce rapídne klesá tiež. Inými slovami – dobrý kreatívec v rámci 6 hodín urobí rovnakú prácu, ako by urobil za 12. Tých 6 hodín vrazí do sebarozvoja, oddychu, naberania síl a inšpirácie na ďalšiu kreativitu.

(Poznámka: Ja robím denne priemerne 4,5 efektívnych hodín. Ak práve nechytím „slinu“, ale to sa zase často prejaví vyčerpaním a nízkou produktivitou o deň neskôr. Zvládnem aj viac, ale z dlhodobého hľadiska to má skôr negatívny efekt. A mimochodom, 8-hodinový pracovný čas je prežitok industriálnej revolúcie, ktorý nemá v súčasnosti u väčšiny zamestnaní vôbec žiadne opodstatnenie, ale o tom niekedy inokedy.)

Druhá vec je, že v hodinovke freelancera sa neskrýva len jeho odmena, ale aj náklady na odvody, dane, nástroje a služby, ktoré v podnikaní potrebuje – inými slovami všetko to, čo z bežnej mzdy platiť nepotrebujete. Nehovoriac o tom, že freelancer nemá benefity ako stravenky, poukážky do posilňovne, sick days, bezplatné vzdelávanie atď.

Agentúry to majú podobne. V ich hodinovkách sú skryté nielen odmeny pre kreatívne tímy, ale aj interné mítingy, školenia, náklady na administratívnych pracovníkov, obchodných pracovníkov, nástroje a techniku, autá, mobily, notebooky,…

S tým všetkým musia freelanceri i agentúry pri cenotvorbe počítať.

Takže aká je celková cena za web?

Poďme schválne počítať s nižšími hodinovkami.

Freelancer: 200 hodín x 20 € = 4 000 €
Agentúra: 200 hodín x 50 € = 10 000 € (vyššia cena, ale obvykle dokáže dodať komplexnejší výstup za kratší čas)

Wow.

A to sme chceli od webu 3 veci. 3 veci, ktoré od webu dnes akosi automaticky očakáva každý, no dosiahnuť ich pritom nie je ani zďaleka tak jednoduché.

  1. Návštevnosť z vyhľadávania.
  2. Konverzie.
  3. Technologickú vyspelosť a bezpečnosť.

Internet je džungľa. Každý sa v nej snaží uspieť a prežiť. Prečo by ste to mali byť práve vy? Možno práve preto, že vám niekto urobil web, do ktorého vložil kus svojho života – v podobe času, znalostí a ústretovosti. A ocenil si ho na adekvátnu sumu.

„Nám to ale príde fér. Aj by sme taký web chceli. Ale nemôžeme si to dovoliť :(„

Ja viem. Chápem. Nemusíte sa obhajovať. Len sa spýtam na pár vecí – zamyslite sa nad nimi a potom si znovu položte otázku, či by to predsa len nešlo.

1.) Aký je váš čistý zisk z jedného predaného produktu? Z hodiny vašej služby? Koľko by vám mohol kvalitný web priniesť? A ako dlho by potom trvalo, kým by sa vám web zaplatil? Určite si ciele, premýšľajte nad návratnosťou investície. Nechajte si poradiť, či sa to oplatí. Možno vám to nakoniec ani nepríde také drahé.

2.) Čo viete urobiť preto, aby ste agentúre ušetrili čas a tým pádom skresali celkový rozpočet? Viete si spraviť interný workshop a pobaviť sa o vašej značke, marketingovej stratégii, cieľovke? Predložiť agentúre hotové koncepty? Viete urobiť svoj vlastný prieskum a dodať agentúre podklady ako napr. vyplnené dotazníky, prepisy rozhovorov či citáty z mailov? Viete dodať vizuálnu identitu, logo, grafický manuál? Máte šikovného človeka, ktorý by vedel spracovať aspoň časť textov? Viete získať testerov? Veľa vecí môžete urobiť sami. Robte si domáce úlohy, vychádzajte dodávateľom webov naproti, komunikujte, spolupracujte. Ak šetríte čas im, šetríte peniaze sebe.

3.) Máte web a už teraz viete, že ho budete niekedy chcieť prerábať? Máte na ňom analytické nástroje ako Google Analytics, Tag Manager či vizuálnu analytiku ako Hotjar, Mouseflow, Yandex Metrica? Nie? Okamžite to napravte – budete mať už po pár mesiacoch dáta, za ktoré vás budú vaši tvorcovia webu velebiť.

4.) Čo od webu skutočne potrebujete? Naozaj je to tá najlepšia cesta k vašim zákazníkom? Alebo ho chcete len preto, že ho majú všetci? Áno, dobrým webom nič nepokazíte, ale musí naozaj spĺňať všetky vaše vysnívané požiadavky?

5.) Bola by výška investícia na web tak hrozná, ak by ste ju rozdelili na 4-6 častí? Väčšina dodávateľov sa s vami rada dohodne na rozfázovaní platieb. Kým vznikne dobrý web, tak to aj tak trvá minimálne 3 mesiace. Môže to byť aj 9 či 12. Určite nájdete dodávateľa, ktorý vám vyjde s platbami v ústrety.

Ak ste doteraz nechápali, prečo si preboha od vás niekto pýta také strašné prachy, keď chcete len „fakt jednoduchý web“, snáď už to chápete. Fakt jednoduchý web s rozpočtom do 300€ môže byť. Ale pravdepodobne to bude o niečom úplne inom, než som tu popisoval.

Nie je tvorba webu ako tvorba webu.

Príspevok Koľko stojí dobrý web? zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/kolko-stoji-dobry-web/feed/ 0
7 dôvodov, prečo nemám rád články s takýmito nadpismi https://matejz.net/7-dovodov-preco-nemam-rad-clanky-s-takymito-nadpismi/ https://matejz.net/7-dovodov-preco-nemam-rad-clanky-s-takymito-nadpismi/#respond Wed, 14 Jun 2017 11:50:44 +0000 http://matejz.net/?p=1522 5 pravidiel správneho chlapa. 9 vecí, ktoré pre partnera silná žena nikdy neurobí. 17 vlastností skutočne odvážnych ľudí. 44 podnikateľských blogov, ktoré musí sledovať každý úspešný podnikateľ. 652 tipov, ako správne sklápať záchodovú dosku. Dosť! Internet plný odpadkov Už na gympli mi nadávali do idealistov a už od gymplu som na to hrdý. Marketing preto chápem takto: Spájanie super ľudí, ktorí poskytujú […]

Príspevok 7 dôvodov, prečo nemám rád články s takýmito nadpismi zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Hromada odpadkov.

5 pravidiel správneho chlapa. 9 vecí, ktoré pre partnera silná žena nikdy neurobí. 17 vlastností skutočne odvážnych ľudí. 44 podnikateľských blogov, ktoré musí sledovať každý úspešný podnikateľ. 652 tipov, ako správne sklápať záchodovú dosku.

Dosť!

Internet plný odpadkov

Už na gympli mi nadávali do idealistov a už od gymplu som na to hrdý. Marketing preto chápem takto:

Spájanie super ľudí, ktorí poskytujú super služby so super ľuďmi, ktorí budú mať vďaka využívaniu týchto služieb super zážitky.

A možno aj super život, ak je daná služba fakt super.

Cítim potrebu vyjadriť sa k fenoménu, ktorý sledujem v rámci „obsahového marketingu“ už niekoľko rokov. Fenoménu, pri ktorom neveriacky krútim hlavou, hoci mám niekedy chuť zakrútiť hlavou autorovi ďalšieho generického internetového bordelu – zavádzajúceho, nepresného a často priam škodlivého. Pre vašu značku a pre psychiku čitateľa.

Nie každý článok, ktorý začína číslovkou, je nanič a nie každý, ktorý ňou nezačína, je super. Veď aj tento by chcel byť výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

Tento text je o článkoch, ktorých nadpisy sľubujú mnoho, no pri ich čítaní zažívate mocné déja vu. O článkoch, ktoré sú obsahovo prázdne, plytké, nezáživné, a vlastne len recyklujú obsah tisícov podobných článkov o ničom.

Prečo takéto články vznikajú?

Nuž, prečo niekto vôbec píše články na svoj web / blog? Napadá mi týchto 5 dôvodov:

  • Je to jeho spôsob sebarealizácie.
  • Chce niečo priniesť iným – inšpiráciu, informácie, rady,…
  • Snaží sa budovať si dobrú značku a vryť sa ľuďom pod kožu.
  • Chce mať na svojom webe vysokú návštevnosť.
  • Snaží sa budovať čo získať spätných odkazov, pretože verí, že je svätý grál SEO.

Všetky z týchto dôvodov sú super. Priekak nastáva, niekto na prvé dva body absolútne kašle. A na tretí kašle tiež, prípadne má o ňom veľmi scestnú predstavu.

Od toho už je len kúsok k tomu, aby vznikol internetový bulšit. Prečo je to teda bulšit?

1.) Sú často výsledkom otrockej práce.

Človek, ktorý žije v predstave, že jeho web musí vychrliť minimálne 10 článkov mesačne, si málokedy vie predstaviť, že by do nich mal investovať viac, než 100 éčiek. Potrebuje ich veľa, rýchlo, lacno.

Veľa, rýchlo a lacno píšu väčšinou ľudia, ktorí majú buď nízke životné náklady, alebo ich niekto sponzoruje, alebo oboje – študenti, mamičky na materskej, tatkovia na tatkovskej, dospelí ľudia žijúci stále u rodičov, atď. Títo ľudia si tiež väčšinou často boja vypýtať viac, pretože sa nemajú o čo oprieť – chýba im vzdelanie, referencie a skúsenosti. Chýba im tiež finančná gramotnosť, aby si uvedomili, že si svojimi cenami alá 1 normostrana á 2€ dláždia cestu do pekla.

Musia sa preto snažiť konkurovať najmä nízkou cenou, a keďže tú všetci okolo nich tlačia niekam na úroveň rétorických schopností Kapitána Danka, neostáva im nič iné, ako dať človeku cenu, ktorú dá len človek človeku.

Ako sa píše, keď musíte písať veľa, rýchlo a lacno? Blbo. Nemáte čas na dôležité veci, napr.:

  • urobiť si poctivú rešerš témy,
  • zamyslieť nad obsahom článku a prísť na to, ako napísať niečo skutočne unikátne,
  • urobiť si prieskum o tom, čo ľudí skutočne zaujíma a čo by naozaj potrebovali vedieť,
  • nedajbože sa porozprávať s nejakým odborníkom na danú tému a vypýtať si pár tipov.
  • stráviť pár hodín, kým to všetko spracujete do fakt dobrého textu.

Máte čas asi tak na toto:

  • vygoogliť si pár článkov na rovnakú tému, ako je tá vaša,
  • vybrať si 3 – 5 najlepších,
  • „požičať“ si pár odstavcov z každého z nich,
  • trochu v nich poprehadzovať slovosled, preformulovať a so štipkou kreativity pridať 1-2 úplne vlastné,
  • pridať pár ilustračných obrázkov z fotobanky.

Tadá! „Nový“ článok je hotový. Akurát je to vzhľadom na súčasný stav internetu pravdepodobne vlastne len recyklovaná zmes článkov, ktoré vznikli podobne.

Poznámka bokom: Priatelia, ktorí ste sa v týchto odstavcoch našli – prosím, neberte si to v zlom. Rozumiem vašej situácii. Nebol som síce mamičkou na materskej, ale bol som študentom a tiež som sa raz snažil urobiť niekomu eshop za 150 € totálne od píky. Bolo to na píku. A to som si tiež pripadal drahý.

Každopádne, vznikajú takto články, ktoré…

2.) Sľubujú nemožné.

Aby som bol fér – 5 pravidiel pre dobré SEO ani 8 zásad dobrého webdesignera vám síce nezaručí, že sa na vašom webe zrazu objaví mrte ľudí z organického vyhľadávania a začnú konvertovať ako diví, ale sem tam sa v podobných mihne aj praktická rada. 8 izbových rastlín, ktoré pomáhajú čistiť vzduch? Prečo nie, ak ide o overené informácie. 5 skrytých miest, ktoré sa oplatí vidieť v Barcelone? Cestovateľské tipy sú fajn.

Problematické je, keď článok obsahuje niečo v štýle „5 zaručených tipov ako“. Keď sa vám snaží nahovoriť, že ak si ho neprečítate, tak prídete o niečo skutočne zásadné a váš život nebude tak dobrý, ako by mohol byť. Všeobecne platné princípy sú zriedkavé veci a čo funguje v jednom prípade, nemusí fungovať v tisícoch iných

Vo finále teda tieto články…

3.) Môžu niekomu skôr ublížiť.

Úplne najhoršie je, keď sa hrajú na osobnostný rozvoj, radia so životom či partnerskými vzťahmi.

Prečítate si „5 spôsobov, ako sa zbaviť strachu“, ale nič v článku ani len nenaznačuje, že práve utkvelá snaha o totálnu kontrolu vlastných emócií býva cestou k vážnym psychickým problémom.

Nasávate „8 princípov šťastného života“, ktoré vám dávajú krásny zmysel až do chvíle, keď zistíte, že nie je zas tak jednoduché – a skončíte v ešte hlbšej depresii, pretože si vyčítate, aká ste strašná a neschopná lama, keď nedokážete nasledovať ani dve a pol z tých debilných 8 rád.

Žena bije muža v boxerských rukaviciach.

„Na nete predsa písali, že 7ku má rád proste každý!“ „Prepáč, ale ja tú vec v zadku fakt nechcem!“

Hneváte sa na vášho partnera/partnerku, že nevie oceniť vašu snahu a „9 zaručených spôsobov, ako jej/jemu poskytnúť nezabudnuteľný orálny sex“ proste nefunguje.

Môžete povedať „netreba všetkému veriť, zdroje si treba overovať“ a máte stopercentnú pravdu. Záplava internetového bulšitu ale v súčasnosti rapídne znižuje naše šance na úspešné overenie si informácií.

Príklad: Jožo hľadá relevantný obsah napr. k vhodnej životospráve. Nakoniec si samým zúfalstvom vytrhá polku telesného porastu, pretože našiel 176 zaručených návodov „ako na to“, ktoré si navzájom protirečia. Niektoré to zvládli dokonca v rámci jedného odstavca.

Kamarát, ktorý študoval nutričnú terapiu na lekárskej fakulte, podobné články neznáša. Hovorí, že vôbec nemusíte byť PaleoRAWvegan bezlepkový frutarián. Naopak, jednou z najhorších vecí, čo môžete v rámci snahy o zdravé stravovanie robiť, je priveľa o tom premýšľať…

Môžete tiež povedať „vážne problémy treba riešiť inak, než hľadaním článkov na internete“ a ja budem opäť súhlasiť – ale ruku na srdce, čo väčšina z nás dnes urobí vo chvíli, keď rieši nejaký problém? Ide na net a spýta sa Googlu. Číta si blogy. Nebolo by pekné, keby sme na nete namiesto bulšitu našli fakt dobré odpovede?

Niekto by azda namietol, že…

4.) Účelom týchto článkov nie je ľuďom niečo odovzdať.

Máte zase pravdu! A to je presne ďalší relevantný dôvod, prečo ich hejtovať. Načo sú potom dobré?

Jednoduchá odpoveď: Aby niekomu nahnali na stránku ľudí. Na stránku, ktorá je zhodou okolnosti narvaná reklamami sťaby 18. repríza Pána Prsteňov na Markíze. Reklamami, ktoré si návštevníci zobrazia a nejaké to percento z nich si na nejakú aj klikne – často na vec, ktorú vlastne vôbec nechcú.

V tom „lepšom“ prípade je reklamou článok samotný. A hoci propagovaná služba môže byť pre čitateľa relevantná, ten očakával od článku niečo iné. Gratulujeme, práve ste svojim článkom niekoho obrali o drahocenných pár minút času. Hlavne, že máte klik na reklamu!

Ak chcete niekam nahnať ľudí, stačí vymyslieť titulok ako napr. tento:

Video: Žena si do vagíny strčila uhorku. Neuveríte, čo potom urobil jej pes!

Akokoľvek hlúpo to znie, je vždy lepšie, ak nadpis sľubuje kosoštvorcovinu a článok obsahuje kosoštvorcovinu, ako keď článok sľubuje niečo, čo vám zmení život a obsahuje… kosoštvorcovinu.

5.) Niektoré body v nich sú v nich len do počtu.

Vlastne ide len o to, aby v nich boli kľúčové slová. Kľúčové slová sú dôležité, ale inak, než si niektorí ľudia ešte stále myslia. Veria, že čím viac v texte používajú kľúčové slová, tým lepšie na tom bude ich stránka na Googli. Potom narvú kľúčové slová do každej vety. Nezamyslia sa nad tým, že čítať v každej vete výraz kľúčové slová je pre čitateľa neskutočne otravné. Pritom kľúčové slová už dávno nie sú tak dôležité, aspoň čo sa ich kvantity týka. Poslaním Googlu je sprostredkovať ľuďom rýchlu cestu ku kvalitnému obsahu, a taký obsah rozhodne neobsahuje kľúčové slová v každej vete. Písať kľúčové slová do každej vety je teda maximálne kontraproduktívne. Kľúčové slová!

6.) Ono to vlastne nejakým spôsobom funguje – internetovým šmejdom.

Obálka knihy 7 návykov skutočne efektívnych ľudí

Jedna z mojich top knižiek. Lenže čo myslíte, prečo to Stephen vydal ako knižku a nie ako článok na 1,5 normostrany?

Po prvé, nadpisy s číslovkou úspešne generujú prekliky. Tiež na ne sem-tam kliknem. Prečo? Pretože tá psychológia čísiel je strašne efektívna. Sľubuje niečo konkrétne, jednoznačne ohraničené a funkčné.

Problémom je, že mnoho z nich tieto sľuby neplní. Sú na to príliš krátke, plytké, stručné,…

Druhá vec je, že fungujú presne tým špekulantom, ktorým ide len a len o návštevnosť, prekliky a o nič iné. Nedávno som dokonca narazil na fascinujúci slovenský startup, ktorý pod heslom „zarábaj si tým, čo ťa baví až 300€ mesačne!“ super džob – čítajte bulšit články, otravujte nimi kamošov na svojich sociálnych sieťach a získajte provízie z preklikov. A pyramídový bonus: keď niekoho pozvete do nášho systému cez váš affiliate link, tak budete mať provízie aj z jeho provízií!

Našťastie už to zrejme skrachovalo, pretože na doméne www.jobnet.sk už nič nie je…

7.) Nie sú dobré pre vašu značku, vzťahy so zákazníkmi, a dokonca ani pre SEO.

Článok, ktorý sa stratí v záplave ďalších generických a bezobsažných textov, si potenciálny zákazník nezapamätá. A už vôbec si nezapamätá web, kde ho čítal. Ak mu reálne nič neprinesie, tak z neho bude akurát rozčarovaný. Ak to zistí už po chvíli čítania, tak ho okamžite zavrie, čím vám klesá čas strávený na webe a stúpa miera okamžitých odchodov z webu. Nezískate žiadne organické spätné odkazy, pretože texty o ničom nikto nezdieľa (ak za to náhodou nie je platený). To všetko negatívne ovplyvňuje umiestnenie vášho webu vo výsledkoch vyhľadávania.

Čo teda môžete robiť?

  • Namiesto 10 zlých článkov mesačne napíšte 1-2 kvalitné. Ak si ich nepíšete sami, investujete do copywritera/copybloggera. A nie pár eur, ale pár stoviek – nech máte istotu, že ide o poctivého profíka schopného vytvoriť legendárny článok, ktorý sa na internetoch bude zdieľať ešte niekoľko rokov.
  • Ak chcete písať krátke články a často, držte sa jednej jednoduchej myšlienky. Krátka úvaha, postreh, novinka, zaujímavosť úplne stačí – každý text nemusí byť komplexným manuálom na život.
  • Nepíšte o veciach, o ktorých viete málo. Natrápite sa pri hľadaní zdrojov a len ťažko napíšete niečo nové. Píšte radšej o svojom názore, pohľade na vec, filozofii (ako napr. ja píšem tu). Zaujímavý a neštandardný osobný postreh je často tisíckrát prínosnejší, ako papagájovanie dogmatických poučiek.
  • Píšte o svojej odbornosti. O tom, čomu fakt rozumiete lepšie, ako 99% populácie.
  • Píšte o svojej skúsenosti. Prípadové štúdie sú super. Sú názorné, majú v sebe príbeh a kus ľudskosti. Aký problém ste riešili? S čím ste sa pri tom potýkali? Aké konkrétne postupy ste použili? Čo vás prekvapilo? Aký to bol pocit, keď ste po 12 hodinách neúspešnej kreatívnej seansy prišli na finálny, geniálny nápad doma vo vani?
  • Píšte o veciach, ktoré súvisia s využívaním vášho špecifického produktu. Ako ho používať. Ako ho používať inak, lepšie, efektívnejšie. S akými ďalšími vecami sa dá skombinovať. Ideálne s takými, ktoré tiež ponúkate 😉
  • Nebojte sa napísať dlhý článok. Nie je pravda, že ľudia na internete nečítajú dlhé texty. Ak sú kvalitné a prínosné, prečítajú si ich radi. Narozdiel od tých krátkych si ich dokonca lepšie uchovajú v pamäti. A budú ich aj radšej zdieľať.

A posledná vec: Tvorte obsah, ktorý by ste na internete sami videli. Pokojne nadpisy s číslom na začiatku používajte, ale hlavne nekŕmte internet recyklovanými blbosťami. Stačí, že sme si zasvinili odpadkami ten skutočný oceán, nemusíme to robiť ešte aj s tým digitálnym…

Príspevok 7 dôvodov, prečo nemám rád články s takýmito nadpismi zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/7-dovodov-preco-nemam-rad-clanky-s-takymito-nadpismi/feed/ 0
Priznania freelancera: Pripadám si drahý (alebo tiež cenotvorba). https://matejz.net/pripadam-si-drahy-cenotvorba/ https://matejz.net/pripadam-si-drahy-cenotvorba/#respond Sat, 11 Mar 2017 10:09:18 +0000 http://matejz.net/?p=1208  „Dobrý deň pán Klient, na základe nášho rozhovoru a navrhnutého riešenia vašej situácie, na ktorom sme sa zhodli, som pre vás pripravil cenovú ponuku. Nájdete ju v prílohe. Ak k nej máte ďalšie otázky, pýtajte sa, prípadne si môžeme znovu zavolať. Pekný deň prajem!“ Mám k tomu ešte niečo pridať? Nemám? Mám mu to znovu vysvetľovať? Už som to predsa zhrnul v predošlom maili a všetko mu […]

Príspevok Priznania freelancera: Pripadám si drahý (alebo tiež cenotvorba). zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>

 „Dobrý deň pán Klient, na základe nášho rozhovoru a navrhnutého riešenia vašej situácie, na ktorom sme sa zhodli, som pre vás pripravil cenovú ponuku. Nájdete ju v prílohe. Ak k nej máte ďalšie otázky, pýtajte sa, prípadne si môžeme znovu zavolať. Pekný deň prajem!“

Mám k tomu ešte niečo pridať? Nemám? Mám mu to znovu vysvetľovať? Už som to predsa zhrnul v predošlom maili a všetko mu (vraj) bolo jasné. Sakra, nie je to veľa? Mne to nepríde veľa, strávim nad tým predsa dosť času… a už aspoň 4 hodiny som na tom strávil doteraz. Ale neviem, niekto iný by to spravil možno lacnejšie… a možno ešte aj lepšie… som vôbec dosť dobrý? Veď zatiaľ toho ani nemám veľa za sebou, čo môžem ľuďom ukázať? Ááááá…

Klik.

A mail je preč. Nastáva čas vyčkávania na odpoveď. Pôjdeme do toho, či nie? Všetko doteraz vyzeralo tak nádejne…

– – –

Priznávam, podobné pocity niekedy zažívam pri odosielaní cenových ponúk dodnes. Hoci si viac verím, hoci už mám čo ukázať, hoci viem, že som fakt dobrý. Tento príbeh je o tom, prečo sa nimi dnes už nenechám zomlieť.

A tiež o tom, že prv než človek začne presviedčať o svojej cene iných, musí najprv presvedčiť sám seba.

Mystérium zvané „cenotvorba“

Motto: Milujem to ticho na druhej strane telefónu, ktoré nastane po vyslovení cenovej ponuky!

Ako si nastaviť cenu za svoju prácu? Toť otázka. Mám pocit, že sa s ňou morí snáď každý, kto si cenu určuje sám. Nakoniec to dopadne tak, že zo strachu z odmietnutia svoju cenu strašne podstrelí. A trpí.

Keď som začínal ako copywriter na voľnej nohe, tak som s nastavením si cien tiež bojoval. Snažil som sa pýtať iných, ako to robia, ale neveľmi úspešne. Zdalo sa mi, ako keby to bolo nejaké strašidelné tabu.

Povedal som si „ok, asi na to musím prísť sám“ a pustil som sa do toho. Z úplne zlého konca, samozrejme. Moja obľúbená taktika bola porovnávať sa s „konkurenciou“, ktorá si napr. určovala ceny podľa normostrany, čo mi dnes príde ako najväčší copywriterský nonsens. Po prvé, copywriting zďaleka nie je len o písaní. Po druhé, čím kratší text, tým viac času strávite nad každou vetou, každým slovom.

Zistil som to tou ťažšou cestou.

Bez sebadôvery to nejde

S prvými potenciálnymi klientmi som trávil na telefóne doslova hodiny. Pýtal som sa, analyzoval, navrhoval, konzultoval, počúval. Zdarma.

Šlo to hrozne. Odpovedali na úplne iné veci, než na čo som sa pýtal. Niekedy sa mi zdalo, že už sa 30 minút motajú v kruhu. ale nevedel som, ako ich zastaviť. Nemal som na to v sebe dosť asertivity. Keď sme sa nakoniec dohodli na nejakom postupe, s malou dušičkou som im posielal cenové ponuky a dúfal, že ma s nimi nepošlú niekam.

Niektorí ma tam poslali. Respektíve, prejavovali vysokú mieru skepticizmu a chceli, aby som im urobil jeden odstavec textu na ukážku. Snažil som sa im vysvetliť, že to tak nejde, že bez poriadnej analýzy a zadania vznikne maximálne niečo priemerné a viac času tomu zadarmo venovať nemôžem. Trvali na svojom. Vzdal som to a niečo som napísal – kritizovali ma, že vraj je to priemerné. V pár prípadoch som neskôr zistil, že to použili…

Iní zase odrazu menili plány.

Klient: „Hm, ja teraz ešte neviem, či do toho chcem toľko investovať, skúsme urobiť len túto minivec za minipeniaze.“
Ja: „Ok, chápem, že ste len na začiatku, spravme teda minivec za minipeniaze.“

Spravili sme, bolo to na prd. Od začiatku mi mohlo byť jasné, že daný človek vôbec nevie, čo vlastne chce. Ťažko niekomu vymyslíte marketingový koncept, keď nemá ani len biznis plán. A už vôbec nie, ak kvôli rozpočtu ani nemáte priestor nič prevratné vytvoriť.

Niečo vo mne mi hovorilo, že toto je predsa blbosť. Nemôžem s niekým prevolať päť hodín, kým sa vôbec na niečom dohodneme, potom na základe toho niečo robiť štyri a účtovať si dve. Ale potom sa vo mne ozval ten primálny, archetypálny strach – veď čo by si chcel, si začiatočník a aj tak nič lepšie nemáš…

Lenže takto ani mať nebudeš. Dni utekali, neveľké finančné rezervy sa míňali, moja psychika klesala ku dnu.

Potom som si raz sadol s jedným známym. Po pár pivách som sa rozhovoril o tom, ako ma cenotvorba trápi a on mi poradil jednoduchú, ale vlastne tú úplne najsprávnejšiu vec – veď si proste vypočítaj, koľko peňazí potrebuješ, a máš cenu, nie?

3 kľúčové otázky a praktická tabuľka

Nechal som sa poslušne inšpirovať. Zašiel som ešte ďalej a urobil som si fakt hustú tabuľku v Google Sheets. Položil som si postupne niekoľko otázok:

1.) Koľko peňazí chcem mesačne zarobiť?

Zahrnul som do výpočtu nielen pravidelné pracovné i životné náklady, ale i peniaze určené na tvorbu rezervy a šetrenie si na neskoršie väčšie investície. Na internete nájdete kopec nástrojov, ktoré vám pomôžu so sledovaním osobných výdavkov, Ja mám najradšej Toshl – hlavne kvôli podpore viacerých účtov v rôznych menách.

2.) Koľko hodín dokážem za mesiac reálne efektívne odpracovať?

A tým myslím fakt efektívne. Prácu si meriam cez Toggl a vždy len pracovné činnosti, nikdy nie mimopracovnú prokrastináciu a fejsbukovanie.

3.) Koľko práce je platenej (pre klientov) a koľko neplatenej (administratíva, vlastný marketing)?

Niekto možno robí účtovníctvo a spol. „vo voľnom čase“. Nerozumiem, prečo tomu hovoria voľný čas. Môžete podnikať aj bez toho? Je to snáď menej náročná práca? Vráti vám niekto čas a energiu, ktorú do toho vložíte? Jasné, že nie.

Nakoniec som jednoducho vydelil cieľovým mesačný príjem počtom efektívnych platených pracovných hodín.

Vyšla mi z toho hodinovka, pomocou ktorej teraz tvorím rámcové rozpočty svojich projektov (väčšinou sa trafím) a cenotvorba sa mi tak značne zjednodušila. Tabuľku neustále revidujem a upravujem podľa toho, ako sa mení moja životná realita. Na druhej strane je však pre mňa aj záväzná – ak sa mi nedarí dodržiavať časy v nej uvedené, musím zapracovať.

Ak ste pri tomto dostali chuť urobiť si vlastnú tabuľku a nechce sa vám začínať úplne od píky, nazdieľal som vám kópiu tej svojej tu: bit.ly/hodinovka

Ako som tak na tabuľke makal, rozlične ju ladil a zlepšoval, začal sa vo mne rozlievať fakt dobrý pocit a odrazu som si postupne uvedomil niekoľko vecí o tom, za čo si to vlastne od ľudí pýtam peniaze – že mi neplatia za prácu, ale za môj čas.

Poctivá práca = poctivá pláca

Dnes chápem, že moja cena mi umožňuje pár zásadných vecí:

» Venovať sa klientom naplno

Keď riešim ich projekt, neriešim nič iné. Akonáhle prácu na ňom preruším z akéhokoľvek dôvodu, pozastavím časomieru. Neúčtujem im svoje pauzy či prácu na osobných projektoch. Majú naviac moju plnú pozornosť, pretože sa mi pri práci do hlavy nevkrádajú myšlienky o tom, že nutne potrebujem zohnať dalšie zákazky, aby som prežil.

» Pracovať v ideálnych podmienkach

Vďaka nim môžem čas venovaný plateným projektom využiť čo najefektívnejšie. Mám napr. šesťhodinovú pracovnú dobu. Tá mi dáva dosť času na vzťahy s blízkymi, každodenné cvičenie a vzdelávanie, dobrú stravu a mnoho ďalších vecí, ktoré mi dodávajú energiu, motiváciu i inšpiráciu a podporujú moju kreativitu. 

» Používať kvalitné nástroje

Tu je matematika jednoduchá. Nadupané služby, aplikácie a nástroje niečo stoja. Pracuje sa s nimi rýchlejšie a efektívnejšie – tým pádom môžem viac času venovať premýšľaniu, kvalitnejším analýzam a ešte lepším návrhom.

» Rásť, zlepšovať sa, voľne žiť

V mojom rozpočte sú položky, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú môj osobnostný i profesionálny rast – investície do vzdelávania, do osobného rozvoja, ale aj do úplne obyčajných aktivít, ktoré ma bavia, napĺňajú a umožňujú mi žiť šťastný a naplnený život.

Niekomu to možno bude znieť, že je to vlastne len o mne. Ale schválne, má klient niečo z toho,

  • že som maximálne sústredený?
  • že sa cítim nabudený, motivovaný?
  • že som inšpirovanýkreatívny?
  • že pracujem s top nástrojmi?
  • že sa vzdelávam a rozvíjam?
  • že som šťastný a naplnený?

Ten, komu sa do úst derie jednoznačné „áno“, je človek, s ktorým chcem spolupracovať. Myslím, že takých začína byť čím ďalej, tým viac. Je to o mentalite, o pohľade na peniaze i podnikanie ako také a optimisticky verím, že sa to postupne v našich končinách zlepšuje.

Ak vám vlastná cenotvorba práve teraz robí vrásky na čele, poviem vám to isté, čo by som teraz povedal svojmu mladšiemu Ja:

Nech už podnikáte v akomkoľvek odvetví, nebojte sa pýtať si adekvátne peniaze za drahocenné minúty vášho života. Zaslúžite si ich.

Príspevok Priznania freelancera: Pripadám si drahý (alebo tiež cenotvorba). zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/pripadam-si-drahy-cenotvorba/feed/ 0
Ako som začal písať desaťminútové príbehy. A ako som prestal. https://matejz.net/ako-som-zacal-pisat-pribehy-na-10-minut-a-ako-som-zase-prestal/ https://matejz.net/ako-som-zacal-pisat-pribehy-na-10-minut-a-ako-som-zase-prestal/#respond Mon, 06 Feb 2017 22:23:49 +0000 http://matejz.net/?p=446 Príspevok Ako som začal písať desaťminútové príbehy. A ako som prestal. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>

A znovu začal. A znovu prestal. Prečo? Primárne to má čo dočinenia s perfekcionizmom a nízkym sebavedomím . A so strachom z vlastnej autenticity.

„Perfect is the enemy of done,“ povedala jedna zo speakeriek na Wordcampe 2016 vo Viedni. Smial som sa, a ľudia vôkol sa tiež smiali. Bol to taký ten smiech typu „Haha, toto som presne ja“.

Šlo o krátky talk o hľadaní inšpirácie a času na blogovanie. Sympatická dáma na pódiu pokračovala príbehom o tom, ako sa rozhodla vykašľať sa na dokonalosť – každý deň píše iba 10 minút. A to je všetko. Čo za tých 10 minút vytvorí, je jednoducho dosť dobré. A nápady? Kedykoľvek natrafí na nejakú inšpiráciu, napíše si ju do krabičky, z ktorej ťahá. Keď nevie, o čom by mala písať, siahne do nej a píše, čo ju na danú tému práve napadne.

Flashback! Pretáčam čas o pár rokov dozadu. V rámci svojho horiaceho nadšenia pre impro som si vymyslel malé cvičenie v kreatívnom písaní. 2 slová, 10 minút + 2 minúty na editáciu textu, 1 príbeh. Nič viac, nič menej.

Prvý výsledok som nadšene publikoval. Od jedného známeho som sa dozvedel, že je to absolútna kravina a zdieľam blbosti. Teda, niekomu sa to asi aj páčilo, ale to som nejak neregistroval a cítil som potrebu sa obhájiť. Akosi mi to nešlo, pretože som to racionálne obhájiť nevedel – prišlo mi to jednoducho ako dobrý nápad, bavilo ma to, dúfal som, že to pobaví aj niekoho iného. Prečo nie?

„Prečo nie?“ nanešťastie vtedy môjmu ubitému a neduživému sebavedomiu nestačilo. So zverejňovaním týchto turbovýtvorov som prestal („ľudia si budú o mne myslieť, že som divný“) a prestal som aj s ich tvorbou („veď načo, keď to nikto neuvidí“).

Myšlienku som oživil o pár rokov neskôr. Krátke rýchlostory som zaradil do samostatného blogu, na ktorý som chcel hádzať svoje literárne experimenty. A keď jasne vyhlásim, že je to experiment, tak to snáď nikto nebude môcť napadnúť, nie? Môžem povedať „veď to nie som skutočne ja, ja si len tak blbnem“…

Prestal som po DVOCH. Teda, dokázal som medzitým vytvoriť aj jednu dlhšiu poviedku, ale inak… hovoril som si, že by som sa mal sústrediť na iný obsah. Taký, ktorý by budoval moju osobnú značku profesionálneho copywritera, kreatívca na voľnej nohe a začínajúceho lektora osobného rozvoja skrz divadelnú improvizáciu, blablabla…

Inými (a pravdivejšími) slovami, tváriť sa na niečo, čo nie som. Teda, niežeby som nebol profesionálny copywriter a kreatívec na voľnej nohe (už o sebe tvrdím, že som aj UXák!) a začínajúci (s istou dávkou pokory si to hovorím už niekoľko rokov) lektor osobného oného, ale vytvoril som si akýsi prapodivný ideál toho, ako má niekto taký vyzerať, pôsobiť a fungovať – pričom to vôbec nevychádzalo z toho, kto SOM a ako to cítim JA.

Prečo by som sa teda mal tváriť na niečo, čo nie som, keď by to aj tak zaujalo len ľudí, s ktorými by som si vlastne nerozumel?

Idem na to inak. Už som sa párkrát hecol a napísal niečo fakt od srdca. A nielenže to boli najlepšie texty, ktoré som kedy napísal – mali aj najlepšiu odozvu. Nasrať uhladený slovník, na „osobný brand“, na dokonalosť, na pravidlá.

Autenticita a pravda nadovšetko.

Príspevok Ako som začal písať desaťminútové príbehy. A ako som prestal. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/ako-som-zacal-pisat-pribehy-na-10-minut-a-ako-som-zase-prestal/feed/ 0
Prečo mi nestačí byť copywriter https://matejz.net/preco-mi-nestaci-byt-copywriter/ https://matejz.net/preco-mi-nestaci-byt-copywriter/#respond Fri, 27 Jan 2017 12:47:44 +0000 http://matejz.net/?p=236 Pred chvíľou sme mali koniec roka, a ja som zase raz premýšľal nad tým, čo to vlastne robím, keď som copywriter. Niektorí ľudia hovoria, že copywriter „píše reklamné texty“. To mi vzhľadom na realitu mojej práce príde žalostne nedostatočné. A reduktívne. Dokonca sa mi zdá, že ani jedno z tých 3 slov tam úplne nesedí. Píšem? Reklamné? Texty? „Píšem“ nesedí, pretože písanie […]

Príspevok Prečo mi nestačí byť copywriter zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Pred chvíľou sme mali koniec roka, a ja som zase raz premýšľal nad tým, čo to vlastne robím, keď som copywriter. Niektorí ľudia hovoria, že copywriter „píše reklamné texty“. To mi vzhľadom na realitu mojej práce príde žalostne nedostatočné. A reduktívne. Dokonca sa mi zdá, že ani jedno z tých 3 slov tam úplne nesedí.

Píšem? Reklamné? Texty?

„Píšem“ nesedí, pretože písanie samotné tvorí možno 20% mojej práce. A to možno preháňam. Väčšinu času sa pýtam, počúvam, konverzujem, diskutujem, skúmam, analyzujem, vyhodnocujem, premýšľam, navrhujem, skúšam, testujem, vyhodnocujem a pretváram.

„Reklamné“ mi nesedí, pretože reklama je z definície „publikovanie, podpora a komunikácia informácií alebo názorov o výrobku alebo službe, prípadne organizácii, so zameraním na potenciálny trh“. A to je strašne plytká a široká definícia. Chýbajú mi v nej hodnoty, s ktorými k práci pristupujem.

Chápem reklamu/marketing ako prepájanie super ľudí, ktorí ponúkajú super služby či produkty s ľuďmi, ktorým tieto služby či produkty pomôžu mať sa super či zažiť super veci.

Snažím sa pracovať len s takými ľuďmi, ktorí svojmu podnikaniu veria a vidia v ňom svoju cestu, ktorou aspoň o kúsoček niekomu zlepšiť svet. A nielen spôsob obživy. Nie vždy to ide ľahko, ale stojí to za to.

A napokon, „texty“. Iste, Derridov výrok „Všetko je text“ patrí k mojim najobľúbenejším filozofickým hláškam a ak by som sa na svoju prácu díval práve jeho optikou, sedí to dokonale. Ale väčšina ľudí berie text ako súvislý sled slov. A ja som sa pristihol, že od začiatku robím viac, než to. Keď píšem texty na web, zároveň s klientom riešim, ako by ten web vôbec mal fungovať. Pomáham mu definovať rolu webu v príbehu jeho zákazníka. Riešim, ako vlastne každodenne funguje, prečo to tak je, čo sa dá urobiť preto, aby to celé bolo jednoduchšie a príjemnejšie pre všetky strany.

Bez môjho povšimnutia som sa teda okrem copywritera stal UXákom a konzultantom. Občas tak trochu koučom. A cítim, že sa týmto smerom potrebujem uberať aj ďalej. Strašne ma to totiž baví a inak mi to ani nedáva zmysel.

Prežil som rok 2016!

Cítim teda, že je na čase sa začať trochu inak prezentovať. Resp. začať prezentovať. Totiž, ak sa mám pochváliť za pár vecí (súvisiacich s prácou) za posledný rok, tak je to toto:

> Dokázal som pracovať napriek obrovskému emociálnemu vypätiu, ktorému som tento rok čelil. Otcova náhla smrť v marci, sama o sebe zdrvujúca, nebola tým jediným a rok 2016 bol jednoznačne najťažším v mojom doterajšom živote.
> Neskutočne som v tomto roku zlepšil svoju organizáciu času, pracovné procesy a mrte ďalších technicko-organizačných vecí.
> Podarilo sa mi nájsť ideálny objem pracovného času – je realistický, dokážem v ňom byť maximálne efektívny a necháva mi dosť priestoru aj na osobné projekty a voľnočasové aktivity.
> Mimoriadne som zefektívnil svoju pracovnú dobu a zásadne zvýšil pomer neplatenej práce (vlastná administratíva, self-promo, atď.) voči platenej práci pre klientov (a o tej to je, že?).

V čom cítim miesta, na ktorých by som mal zapracovať, je aktívna sebaprezentácia – blogging, networking, vystupovanie na rôznych akciách, zdieľanie obsahu na sociálnych sieťach.

Blog má dnes hocikto. Ale…

Mojim najslabším miestom je – tramtadadá! – akvizícia klientov. Rozhodne nie som ten, ktorému by vyhovovalo obvolávať firmy a ponúkať svoje služby. Ani by nefungovalo. Svoju značku staviam na inom a nerád ľudí do vecí tlačím. Nechcem 90% času s klientom stráviť vysvetľovaním, prečo treba niektoré veci skutočne urobiť, ak má mať naša spolupráca zmysel. Chcem aby ma oslovovali s tým, že vedia, ako veci robím a s čím môžu počítať.

Preto sa radšej snažím byť aktívny v rôznych komunitách na sociálnych sieťach – komentovať, radiť, pomáhať. Len tak. Nájdu si ma tak totiž ľudia, ktorí už nejaký ten mnou riešiteľný problém majú. A napíšu mi tí, ktorým bude imponovať môj štýl a prístup.

Za posledných pár rokov som sa toho naučil brutááálne veľa a chcem sa začať viac deliť. O poznatky, zistenia, inšpirácie. A o chyby. Veď načo by ste sa učili z vlastných chýb, keď sa môžete aj z mojich?

Preto chcem písať nielen o veciach „z fachu“, ale aj o failoch. O hanbe. O blbých rozhodnutiach. O ťažkých životných chvíľach. Úprimne a s nadhľadom.

Príspevok Prečo mi nestačí byť copywriter zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/preco-mi-nestaci-byt-copywriter/feed/ 0
Esenciálne prvky tímovej práce v jednom úžasnom impro cvičení https://matejz.net/timova-praca-minimalne-3-esencialne-prvky-jednom-impro-cviceni/ https://matejz.net/timova-praca-minimalne-3-esencialne-prvky-jednom-impro-cviceni/#respond Wed, 29 Jul 2015 21:01:22 +0000 http://dev.matejz.net/?p=901 Chcem sa s vami podeliť o jedno jednoduché, základné, ale práve o to objavnejšie improvizačné cvičenie, ktoré môžete použiť v rámci takmer akéhokoľvek workshopu, teambuildingu či warm-upu a ktoré zožalo veľký úspech na mojom poslednom workshope. A esencie tímovej spolupráce v ňom možno objavíte tri, možno sedemnásť, a možno práve jedno. 1,2,3 – skoč, tleskni, zmrzni Potrebujete skupinu v počte aspoň 6 ľudí. Vymedzte im špecifický priestor, […]

Príspevok Esenciálne prvky tímovej práce v jednom úžasnom impro cvičení zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Chcem sa s vami podeliť o jedno jednoduché, základné, ale práve o to objavnejšie improvizačné cvičenie, ktoré môžete použiť v rámci takmer akéhokoľvek workshopu, teambuildingu či warm-upu a ktoré zožalo veľký úspech na mojom poslednom workshope. A esencie tímovej spolupráce v ňom možno objavíte tri, možno sedemnásť, a možno práve jedno.

1,2,3 – skoč, tleskni, zmrzni

Potrebujete skupinu v počte aspoň 6 ľudí. Vymedzte im špecifický priestor, v ktorom sa budú v rámci aktivity pohybovať – mala by to byť plocha adekvátna počtu účastníkov tak, aby v nej mohli voľne chodiť a nevrážali do seba. Ak sa nachádzate vo veľmi veľkej miestnosti alebo vonku, zmenšite im priestor tak, aby sa vám nerozutekali a aby vás počuli.

Na otázky ako „čo budeme robiť“ alebo „prečo to robíme“ odpovedzte, že témou aktivity je tímová práca a skupina, a že si to zreflektujete potom. Nikdy, ale fakt nikdy nehovorte účastníkom „teraz sa naučíme, že keď budete robiť x, tak sa stane y“. Cieľom je, aby si prínos aktivity zhodnotili a uvedomili sami v rámci reflexie,  aby sami idenfitikovali funkčné princípy i dysfunkčné bariéry.

Inštrukcie:

1.) Zaplňte chôdzou priestor. Chôdza v skupine po priestore je jednou z najzákladnejších aktivít v rámci divadelného či improvizačného tréningu. Dá sa na ňu totiž napasovať množstvo vecí. Teraz si to ale nebudeme komplikovať – nechajte ich jednoducho chodiť. Jedinou podmienkou je, aby priestor zapĺňali rovnomerne, nechodili v kruhoch a boli neustále v pohybe. Ak tieto podmienky porušujú, jemne im ich pripomeňte.

2.) Zlaďte tempo. Cieľom je, aby celá skupina dokázala nájsť jednotné tempo bez toho, aby sa na tom akokoľvek dohadovala. Môžu zrýchľovať či spomaľovať na základe sledovanie tempa ostatných.

3.) Na tlesknutie zastavte a zavrite oči. V momente, keď má skupina jednotnú rýchlosť, začnite ich tlesknutím zastavovať. Požiadajte, aby so zavretými očami ukázali na ľubovoľný objekt v miestnosti. Po ukázaní môžu otvoriť oči a skontrolovať sa. Pravdepodobne sa budú mýliť. Ak z toho budú frustrovaní, ubezpečte ich, že majú na chybu plné právo a je to v pohode, pretože ste si na nich vymysleli dosť slušné svinstvo. A že namiesto zvesenej hlavy sa majú zaradovať, pretože práve objavili priestor pre zlepšenie.

4.) Ukážte mi človeka, ktorý… po 2-3 objektoch prejdite na ľudí v skupine. Pýtajte sa jednoduché veci – človek s určitou farbou oblečenia, výrazným účesom, a postupne prechádzajte na väčšie zákernosti – obuv, nenápadný nápis na oblečení, výška, dĺžka vlasov, farba očí, atď. Skúste sa vyhnúť veciam, ktoré by si niekto mohol vziať osobne. Keď sa trafia, pochváľte ich. Keď nie, pochváľte ich tiež. V tejto chvíli už by im malo jasné, že je dôležité sa vzájomne sledovať.

5.) Oznámte im novú „inštrukciu“. Keď zvoláte „jedna“, všetci naraz vyskočia. Veďte ich k tomu, aby dopadli na zem skutočne v jeden moment. Nechajte ich to párkrát zopakovať, kým sa im to nepodarí.

6.) Pridajte dvojku, na ktorú všetci naraz tlesknú. Tu zvyknem byť občas trochu sviňa – po vysvetlení zvolám „Jedna!“ a smejem sa im, že namiesto skoku tleskli. Ale opäť akcentujem – môžeš urobiť chybu!

7.) Pridajte trojku, na ktorú všetci naraz zastavia. Po tom, ako zastavia, povedzte im, aby sa ako skupina naraz znovu rozišli bez toho, aby čakali na ďalší signál.

8.) Chvíľku to do nich hustite. Striedajte pokyny, frekvenciu – ale dajte im vždy aspoň trochu času.

9.) A teraz to začne byť zaujímavé – povedzte im, že od tejto chvíle si to riadia sami. Ich úlohou je naraz vyskočiť, naraz tlesknúť, naraz zastaviť – a čo je extrémne dôležité, musia to urobiť tak, aby ste nevedeli, kto akciu inicioval. To znamená – žiadne dohadovanie posunkami, gestami a už vôbec nie slovami.

10.) Chvíľu ich v tom nechajte. Dávajte im spätnú väzbu. Ak im to nejde, nestierajte ich frázami typu „ste babráci, nejde vám to, hahaha“. Radšej povedzte „To ešte nebolo úplne ono“ alebo „dá to aj lepšie, máte na to!“. Ak sa im darí, chváľte ich, a to i za drobné zlepšenia. Mali by však vedieť rozoznať úspech od neúspechu.

11.) Zadajte záverečnú úlohu. Povedzte, že teraz majú naposledy 3x naraz vyskočiť, 3x naraz tlesknúť a 3x naraz zastaviť. Ale počítajú sa len úspešné – a každý si úspešnosť akcie vyhodnocuje sám pre seba. Kto bude mať pocit, že to skupina už úspešne zvládla, môže si sadnúť. Ak je skupina príliš šikovná a zaslúžia si väčší hardcore, zadajte im rôzne počty opakovaní jednotlivých akcií.

Reflexia

Reflexie sú kapitolou samou o sebe, napriek tomu sa pokúsim aspoň v stručnosti načrtnúť spôsob, akým obvykle podobné aktivity s účastníkmi reflektujem ja.

Na začiatok sa často oplatí zhrnúť obsah aktivity – zhrňte, aké inštrukcie účastníci dostávali. Diskusiu vykopávam otázkou „o čom to pre vás bolo?“ alebo jej variáciou. (Nielen) pri tréningu improvizácie sú oveľa dôležitejšie pocity, dojmy a objavy účastníkov, než zámer trénera – neexistuje správna odpoveď. Ak sú ľudia ticho a vidím, že premýšľajú, trpezlivo čakám – odpovedať na podobné otázky nie je jednoduché a málokto na ne vie odpovedať hneď.

Ak sa niekto vyjadruje príliš abstraktne, veďtem ho k čo najkonkrétnejšej odpovedi. Pokiaľ mu to nejde, skúšam danú vec konkrétne pomenovať a špecifikovať sám a overujem si, či to tak skutočne myslel/a.

Po obecnom zhrnutí sa pýtam na konkrétne časti cvičenia – ako vám to šlo? Čo bolo pre vás ťažké, čo ľahké? Čo vám pomáhalo úspešne splniť zadanie, čo vám bránilo? Ako ste sa pri tom cítili? Čo s vami robil úspech, čo neúspech? Čo sa vo vás dialo, keď ste chceli iniciovať výskok, ale ostatní vás nepochopili / ignorovali? Čo sa dialo, keď ste nedokázali zareagovať? Atď. Možných otázok je nespočetné množstvo a každá odpoveď vám nahráva na ďalšiu, podstatné je ale jedno: čokoľvek účastníci v aktivite videli, našli, zažili, je skutočne tak. Dôležité je, aby svoje pocity, dojmy a názory spolu zdieľali, rozdali i dostali spätnú väzbu a učili sa nielen sami v sebe, ale i jeden od druhého. I reflektovanie aktivity je tímová práca.

Spoiler alert: O čom je to pre mňa?

Pretože neexistuje správna odpoveď, nerád ich dávam ľuďom dopredu. Čiastočne preto, že ich tak automaticky navediem na to, aby sa na ne počas cvičenia sústredili. To nechcem – aktivita tým stráca na svojom objavnom potenciále. Nerobím to tiež preto, že by som sa tak obral o objavy, ktoré som doteraz neodhalil ja sám. Dávam vám preto možnosť vyskúšať si to bez toho, aby ste vedeli, čo vám to dá. Zároveň si uvedomujem, že každá aktivita sa oveľa lepšie vedie s predom daným cieľom, a preto odpovedám takto:

1.) Aby si mohol spolupracovať v tíme, musíš vnímať všetkých jeho členov.

2.) Aby tím mohla vnímať teba, musíš byť výrazný, prejaviť sa a počkať, kým tvojmu zámeru skutočne všetci porozumejú.

3.) Kritériá úspechu má každý nastavené inak a tomu prispôsobuje i svoje konanie.

Priznám sa ale, že je to vždy o niečom trochu inom. Záleží na skupine, na kontexte aktivity v rámci workshopu či tréningu a na mnohých ďalších faktoroch.

Takže – čo v tom vidíte vy?

Príspevok Esenciálne prvky tímovej práce v jednom úžasnom impro cvičení zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/timova-praca-minimalne-3-esencialne-prvky-jednom-impro-cviceni/feed/ 0
Z denníčka freelancera: Môj klient nie je blbec. https://matejz.net/z-dennicka-freelancera-moj-klient-nie-je-blbec/ https://matejz.net/z-dennicka-freelancera-moj-klient-nie-je-blbec/#respond Tue, 07 Jul 2015 20:39:29 +0000 http://dev.matejz.net/?p=882 Milý denníček. Dnes som sa stretol s klientom, voči ktorému som bol predom trochu zaujatý a trochu som sa ho bál. Nakoniec sa z neho vykľul celkom normálne svojský človek, akým som vo svojej jedinečnej podstate napríklad i ja alebo Fero z Hornej Dolnej.  Necháp ma zle, tiež som sa veľakrát nasmial a ešte viackrát len neveriacky krútil hlavou nad zážitkami prispievateľov na clientsfromhell.net.  A pár príbehov o pekelníkoch s maskou priateľského neviniatka, čo […]

Príspevok Z denníčka freelancera: Môj klient nie je blbec. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Milý denníček. Dnes som sa stretol s klientom, voči ktorému som bol predom trochu zaujatý a trochu som sa ho bál. Nakoniec sa z neho vykľul celkom normálne svojský človek, akým som vo svojej jedinečnej podstate napríklad i ja alebo Fero z Hornej Dolnej. 

Necháp ma zle, tiež som sa veľakrát nasmial a ešte viackrát len neveriacky krútil hlavou nad zážitkami prispievateľov na clientsfromhell.net.  A pár príbehov o pekelníkoch s maskou priateľského neviniatka, čo potrebuje urobiť malý webíček pre svoju roztomilú firmičku som počul aj od kamarátov pri pive. Priznám farbu, sám mám pár tragikomických historiek, ktoré rád rozprávam zase ja im.

Pre poriadok, tu je príklad pekelného scenára: Začína to príjemnými schôdzkami plnými epických vízií, odvážnych vyhlásení a zvodných sľubov. Pokračuje to nedodanými podkladmi a nezaplatenými zálohami, namiesto ktorých s odstupom dvoch týždňov prichádzajú nervózne dotazy typu „Ako to, že to ešte nefunguje? Veď som vám povedal, že to máte urobiť“. A plačom, krikom a červenými číslami na účte to končí.

V praxi sa ale oveľa častejšie stretávam s podstatne menšími extrémistami. Vlastne ide často len o ľudí, ktorí si už dlhé roky tak nejak po svojom žijú ten svoj biznis a reagovať na prudko sa rozvíjajúci svet okolo je pre nich občas rovnako problematické, ako by pre vás bolo vzdať sa neodmysliteľného ranného pressa. A tak majú občas „hlúpe“ dotazy, prekvapujú ich „základné“ veci a pozastavujú sa nad „banalitami“. Sú blbí?

Empatizujem, teda som

Žijem vo svete brand identít, tonalít komunikácie, persón a iných cool slov. Môj klient pravdepodobne žije napríklad vo svete príklepových vŕtačiek, ručne tkaných kobercov alebo kojeneckej výživy.

To, že nerozumie, tomu čo hovorím, je preto normálne. Tak, ako ja na začiatku nerozumiem tomu, čo hovorí on. A pretože ja som z nás dvoch plateným expertom na empatiu, je to môj problém. Je mojou povinnosťou porozumieť mu natoľko, aby som vedel čo skutočne potrebuje a čo preňho tým pádom môžem urobiť. A následne je rovnako na mne, aby som mu následne všetky potrebné kroky vysvetlil slovami, ktoré mu budú dávať zmysel.

Preto ma síce môže pobaviť, že môj klient vysloví niečo ako „to musím mať na eshope fakt aj popisy produktov?“, ale nemôžem ho preto mať za nevzdelaného magora. Jednoducho týmto smerom vôbec nie je naučený uvažovať.

„Veď si to nechaj sám pre seba,“ povedali by niektorí. „A pred ním sa tvár, že je riaditeľ zemegule.“ A tých sa pýtam – dokážete sa skutočne vcítiť do niekoho, koho máte za blbca? A keď sa doňho nedokážete vcítiť, ako preňho môžete odviesť dobrú prácu?

„Ale, ale, ale… “ Ale čo? Že sa niekedy vážne chovajú ako exoti, protirečia si, nespolupracujú, nereagujú, atď.? Ja viem, je to frustrujúce a občas to tak lezie na nervy, že máte chuť s tým seknúť. Ale – povedali ste im o svojich pocitoch? Pokojne im vysvetlili, že je treba nastaviť si a dodržiavať isté podmienky, bez ktorých dobré výsledky jednoducho nebudú?

Milý denníček, daj aby som nikdy o svojom klientovi nepovedal, že je blbec. Jedine, že by ním fakt bol. Ale v tom prípade nemôže byť mojim klientom. To by som mohol byť maximálne ja jeho blbcom.

Príspevok Z denníčka freelancera: Môj klient nie je blbec. zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/z-dennicka-freelancera-moj-klient-nie-je-blbec/feed/ 0
Ako som (ne)začal freelancovať https://matejz.net/ako-som-nezacal-freelancovat/ https://matejz.net/ako-som-nezacal-freelancovat/#comments Mon, 06 Jul 2015 18:36:59 +0000 http://dev.matejz.net/?p=864 Mnohí dnes píšu o tom, ako sa im darí a akí sú hustí. A pokiaľ o tom nepíšu vyslovene narcisticky a egocentricky, je to cool a inšpiratívne čítanie. Niektorí sú odvážnejší a píšu o tom, ako sa im kedysi nedarilo, ako si siahli na dno, a ako sa z neho vyškriabali na pomyselný Olymp svojich odborov. To je priam mega cool a mega inšpiratívne. Ja som sa rozhodol byť najcoolovejší a inšpiratívnejší. Píšem o tom, ako sa mi nedarí práve teraz. Motto: „Zraniteľnosť […]

Príspevok Ako som (ne)začal freelancovať zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
Mnohí dnes píšu o tom, ako sa im darí a akí sú hustí. A pokiaľ o tom nepíšu vyslovene narcisticky a egocentricky, je to cool a inšpiratívne čítanie. Niektorí sú odvážnejší a píšu o tom, ako sa im kedysi nedarilo, ako si siahli na dno, a ako sa z neho vyškriabali na pomyselný Olymp svojich odborov. To je priam mega cool a mega inšpiratívne. Ja som sa rozhodol byť najcoolovejší a inšpiratívnejší. Píšem o tom, ako sa mi nedarí práve teraz.

Motto:

„Zraniteľnosť je našou najpresnejšou mierkou odvahy.“

Brené Brown, akademička, spisovateľka a rečníčka, Listening to Shame – TED 2015

Asi pred 3 mesiacmi som dostal pozvánku na Brněnský Fail Faire v Impact Hub Brno. V popise facebookového eventu stálo toto: pravidelné setkání speakrů ze startupů, studentských projektů, neziskovek a byznysu, kteří mají deset minut na to, aby odprezentovali svůj největší fail a ukázali, že failovat je vlastně celkem v pohodě.

„To je strašná pecka!,“ nadchol som sa bez dlhšieho váhania ja, už vyše roka začínajúci freelancer. A nenadchol som sa sám – na akcii sa stretlo pár stoviek ľudí, ktorí si vypočuli niekoľkých spíkrov a ich slová o tom, akých failov sa pri realizácii svojich podnikateľských i neziskových projektov dopustili a ako ich to strašne nakoplo. A že sa za svoje súčasné úspechy vďačia práve týmto fuckupom.

Najlepšia časť večera ale nasledovala až potom. Postaviť networking na myšlienke „nalep si na tričko papierik vo formáte #mojaktualnyfail a hľadaj ľudí s podobným hashtagom“ bolo geniálne ľudské. Zrazu som si v tej záplave failov, ktoré všetci odrazu vystavovali na obdiv s nevídaným nadšením, pripadal až nenormálne normálny. Takže to nie som len ja, kto si denno-denne kladie otázku, či si namiesto vysneného, slobodou pretkaného života freelancera nebuduje cestu do temných, horúcich pekiel bezdomovectva? Zážitok so zdieľania svojich najskrytejších obáv s úplne cudzími ľuďmi, ktorí riešia prekvapivo podobné veci, ma nabil konskou dávkou novej energie.

Koľkí by ale o niečom takom začali verejne hovoriť sami od seba? Prečo na Facebooku nevidíme odvrátené tváre našich životov? Je to prosté – nechceme ukázať svoje zraniteľné miesta. Máme totiž pocit, že je to niečo, za čo sa musíme hanbiť.

Za čo sa hanbíte vy? A prečo?

Nemusíte odpovedať – viem, ako ťažko sa o tom o hovorí. Sú stovky oveľa ľahších ťažkých tém, o ktorých sa nám hovorí ťažšie. Máloktoré z nich sú ale tak osobné, tak nepríjemné, tak bolestivé.

Máloktoré vyžadujú toľko odvahy.

Brené Brown, autorka a akademička v oblasti sociálnej práce, ktorá sa špecializuje na hanbu a zraniteľnosť a ktorú v úvode citujem, odlišuje vo svojej knihe I thought it was just me hanbu (shame) od viny (guilt) takto: vinný si hovorí „urobil som chybu“, hanbiaci sa hovorí „som chyba.“ S vinou sa dá konštruktívne pracovať a môže vás definovať v pozitívnom smere (cítim sa vinne, pretože takýto nechcem byť). Ale môže aj prerásť do paralyzujúcej hanby.

Hanbíme sa v momente, keď máme pocit, že nie sme dosť dobrí pre tento svet. Bohužiaľ je to väčšinou naše okolie, ktoré nás v tom – často i neúmyselne – utvrdzuje tým, že pred nás kladie predpoklady o tom, čo je správne a normálne. Všetci máme v hlave zakorenenú predstavu toho, ako sa má v spoločnosti chovať žena a ako sa má chovať muž, čo musí spĺňať správny partner, priateľ, rodič, podnikateľ,… a keď sa nám nedarí ich naplniť, cítime pocit hanby bez ohľadu na to, či sú tieto predstavy v súlade s tým, čo chceme a považujeme za správne my sami.

O tomto čase už som chcel písať

Ak je vám veta „o tejto dobe už som chcel byť niekým iným“ povedomá, možno si nájdete vlastné paralely ku niektorým z mojich príkladov.

„O tomto čase už som chcel vedieť, čo chcem v živote robiť,“ hovoril som si po ukončení osemročného gymnázia. Rovnako ako som si ju hovoril po ukončení bakalárskeho štúdia. A pri predčasnom odchode z toho magisterského. A pri opustení full-time jobu začiatkom minulého roku.

„O tomto čase už som chcel mať ďalší vzťah,“ trpko som si pomyslel rok po rozchode s bývalou v roku 2011. A o dva roky neskôr tiež. Aj o tri.

„O tomto čase už som chcel stabilný príjem na voľnej nohe,“ nariekal som sám pre seba koncom minulého roka. A začiatkom tohto. A včera.

„O tomto čase som si chcel plánovať akčnú dovolenku v horách a nie to, koľko môžem denne utratiť na jedlo,“ hovorím si dnes. A hoci som to chcel (a chcem) v prvom rade kvôli sebe a nie kvôli komukoľvek inému, tým dôvodom, pre ktorý sa mi to ťažko priznáva, nie je moja neschopnosť.

Dôvodom, prečo teraz ťažko hľadám slová a prečo budem minimálne polhodinu váhať, či túto spoveď bude odoslať, je hanba. Že nestojím, ale balancujem, že ani zďaleka nedosahujem svoj plný potenciál a finančne v poslednom roku prežívam i vďaka ústretovosti rodičov a známych, ktorí vedia, že im požičané zas tak skoro nesplatím. Hanbím dokonca paradoxne i sa za to, že mne samému to nepríde až tak zahanbujúce, aby som podstatne viac šetril a odriekal si lepšie jedlo, občasnú kultúru a zábavu.

Prečo teda na voľnej nohe stále len neisto balansujem?

Prečo to ešte nefrčí tak, ako by som chcel? A prečo už dávno nemám stabilnú klientelu? Skúšal som si odpovedať sám

Výhovorkou by bolo povedať, že proste nie som rodený obchodník. Presvedčiť klienta na schôdzke je jedna vec, ale aktívne ich zháňať, to je druhá. Spolupráca s chalanmi z Vitixu mi tento problém čiastočne uľahčila a som za ňu vďačný, ale posledné týždne ukazujú, že to stále nestačí.

Na druhej strane, sú aj iné cesty za klientelou. Napr.:

  1. Reagovať na ponuky na weboch typu Webtrh.cz a Copywriting.cz. Lenže tu narazíte na ľudí, ktorých heslo je „lacno a rýchlo“. A v podstate ani nechcú copywriterov. Chcú automatické generátory náhodných textov na ľubovoľné témy. Inými slovami, hľadajú a nachádzajú freelancerov, ktorí v zúfalej snahe uchytiť sa berú aj tie najhoršie copywriterské ekvivalenty čističa kanálov a následne vykrmujú už i takto morbídne obézny internet kvantami nezdravého obsahu bez akejkoľvek výživnej hodnoty. Copywriting sa nedá robiť lacno a rýchlo. „50 Kč za normostranu“ je zlo, z ktorého nemôže vzísť nič dobré. A ja chcem robiť veci, na ktoré budem môcť byť hrdý.
  2. Ísť s kožou na trh a všetkým sa ukázať v plnej paráde. Na rovinu napísať – nemám džoby, a chcem nejaké. Osloviť známych, opýtať sa, či niečo nemajú, vypýtať si referencie. Valiť do ľudí, že mám čo ponúknuť ako copywriter i improkouč, budovať si osobnú značku.

Tá druhá cesta sa mi veľmi páči a myslím si, že by mohla sláviť úspech. Stále som sa ňou však nevydal naplno, hoci mám tisíc dôvodov, prečo áno – a len jeden, prečo nie.

Z tých pozitívnych vyberiem tri najpodstatnejšie:

  1. Verím v to, čo robím. Nielen preto, že viem dobre písať a viesť workshopy, ale hlavne preto, že som empatický a v prvom rade ma vždy zaujíma, čo ľudia skutočne potrebujú a až potom to, čo pre nich môžem urobiť. Že mám prirodzenú tendenciu snažiť sa dostať z ľudí to najlepšie. A hoci nie som majster – verím v známu mantru, že na to, aby sa človek dosiahol majstrovstvo v akejkoľvej činnosti, musí ju vykonávať aspoň 10 000 hodín – mám všetky predpoklady ním jedného dňa byť.
  2. Niečo už za sebou mám a dostávam pozitívnu spätnú väzbu od takmer všetkých ľudí, z ktorými som niekedy na niečom spolupracoval.
  3. Mám okolo seba ľudí, ktorí sa za mňa vždy postavia a neustále mi to dávajú najavo, pretože som pre nich dobrý človek – syn, kamarát, priateľ.

Ten jeden, prečo nie znie takto – stačí to?

Čo ak je najväčšou odvahou priznať strach?

Som na seba extrémne náročný. A viem presne, čo cítim v momente, keď sa mám niekomu predviesť – som dosť dobrý? Fakt na to mám? Čo ak mi povie, že si to mám strčiť niekam a že za nič nestojím? A hoci mám na všetky tieto otázky po racionálnej stránke absolútne uspokojivú odpoveď, nechám sa často premôcť emóciami a radšej zaleziem späť do diery.

A tam si vravím – ako chceš pomáhať ostatným, keď máš takýto emociálny bordel sám v sebe? Ty, copywriter, tréner aplikovanej improvizácie? Ako môžeš byť práve ty človekom, ktorý svojim klientom pomáha byť sebavedomejší, odvážnejší, úprimnejší, učiť ich pracovať so svojim strachom a obavami, prekonávať neistotu a naplno prejavovať svoje Ja – či už v rámci ich marketingu alebo každodenného života?

Nuž, práve preto. Pretože vám rozumiem. Pretože som tiež človek plných strachu, obáv, hanby, ale i nádejí, túžob a chcení. A tiež preto, že mám až brutálne vysokú mieru sebareflexie a frustruje ma, že v dokončovacích fázach skoro akejkoľvek práce mi napadne spôsob, ako by sa dalo urobiť ju ešte lepšie. Vždy budem chcieť viac.

Verím, že rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými ľuďmi je v tom, že tí neúspešní to v určitom bode vzdali. Preto to nevzdávam a otvorene hovorím – som copywriter. Som improkouč. A občas mám z toho všetkého plné gate. Ale ak pre mňa máte džob, dám doňho to najlepšie, čo v sebe mám. Takže sem s nimi!

Príspevok Ako som (ne)začal freelancovať zobrazený najskôr Matej Zeliska - copywriting & UX.

]]>
https://matejz.net/ako-som-nezacal-freelancovat/feed/ 2