Mnohí dnes píšu o tom, ako sa im darí a akí sú hustí. A pokiaľ o tom nepíšu vyslovene narcisticky a egocentricky, je to cool a inšpiratívne čítanie. Niektorí sú odvážnejší a píšu o tom, ako sa im kedysi nedarilo, ako si siahli na dno, a ako sa z neho vyškriabali na pomyselný Olymp svojich odborov. To je priam mega cool a mega inšpiratívne. Ja som sa rozhodol byť najcoolovejší a inšpiratívnejší. Píšem o tom, ako sa mi nedarí práve teraz.

Motto:

„Zraniteľnosť je našou najpresnejšou mierkou odvahy.“

Brené Brown, akademička, spisovateľka a rečníčka, Listening to Shame – TED 2015

Asi pred 3 mesiacmi som dostal pozvánku na Brněnský Fail Faire v Impact Hub Brno. V popise facebookového eventu stálo toto: pravidelné setkání speakrů ze startupů, studentských projektů, neziskovek a byznysu, kteří mají deset minut na to, aby odprezentovali svůj největší fail a ukázali, že failovat je vlastně celkem v pohodě.

„To je strašná pecka!,“ nadchol som sa bez dlhšieho váhania ja, už vyše roka začínajúci freelancer. A nenadchol som sa sám – na akcii sa stretlo pár stoviek ľudí, ktorí si vypočuli niekoľkých spíkrov a ich slová o tom, akých failov sa pri realizácii svojich podnikateľských i neziskových projektov dopustili a ako ich to strašne nakoplo. A že sa za svoje súčasné úspechy vďačia práve týmto fuckupom.

Najlepšia časť večera ale nasledovala až potom. Postaviť networking na myšlienke „nalep si na tričko papierik vo formáte #mojaktualnyfail a hľadaj ľudí s podobným hashtagom“ bolo geniálne ľudské. Zrazu som si v tej záplave failov, ktoré všetci odrazu vystavovali na obdiv s nevídaným nadšením, pripadal až nenormálne normálny. Takže to nie som len ja, kto si denno-denne kladie otázku, či si namiesto vysneného, slobodou pretkaného života freelancera nebuduje cestu do temných, horúcich pekiel bezdomovectva? Zážitok so zdieľania svojich najskrytejších obáv s úplne cudzími ľuďmi, ktorí riešia prekvapivo podobné veci, ma nabil konskou dávkou novej energie.

Koľkí by ale o niečom takom začali verejne hovoriť sami od seba? Prečo na Facebooku nevidíme odvrátené tváre našich životov? Je to prosté – nechceme ukázať svoje zraniteľné miesta. Máme totiž pocit, že je to niečo, za čo sa musíme hanbiť.

Za čo sa hanbíte vy? A prečo?

Nemusíte odpovedať – viem, ako ťažko sa o tom o hovorí. Sú stovky oveľa ľahších ťažkých tém, o ktorých sa nám hovorí ťažšie. Máloktoré z nich sú ale tak osobné, tak nepríjemné, tak bolestivé.

Máloktoré vyžadujú toľko odvahy.

Brené Brown, autorka a akademička v oblasti sociálnej práce, ktorá sa špecializuje na hanbu a zraniteľnosť a ktorú v úvode citujem, odlišuje vo svojej knihe I thought it was just me hanbu (shame) od viny (guilt) takto: vinný si hovorí „urobil som chybu“, hanbiaci sa hovorí „som chyba.“ S vinou sa dá konštruktívne pracovať a môže vás definovať v pozitívnom smere (cítim sa vinne, pretože takýto nechcem byť). Ale môže aj prerásť do paralyzujúcej hanby.

Hanbíme sa v momente, keď máme pocit, že nie sme dosť dobrí pre tento svet. Bohužiaľ je to väčšinou naše okolie, ktoré nás v tom – často i neúmyselne – utvrdzuje tým, že pred nás kladie predpoklady o tom, čo je správne a normálne. Všetci máme v hlave zakorenenú predstavu toho, ako sa má v spoločnosti chovať žena a ako sa má chovať muž, čo musí spĺňať správny partner, priateľ, rodič, podnikateľ,… a keď sa nám nedarí ich naplniť, cítime pocit hanby bez ohľadu na to, či sú tieto predstavy v súlade s tým, čo chceme a považujeme za správne my sami.

O tomto čase už som chcel písať

Ak je vám veta „o tejto dobe už som chcel byť niekým iným“ povedomá, možno si nájdete vlastné paralely ku niektorým z mojich príkladov.

„O tomto čase už som chcel vedieť, čo chcem v živote robiť,“ hovoril som si po ukončení osemročného gymnázia. Rovnako ako som si ju hovoril po ukončení bakalárskeho štúdia. A pri predčasnom odchode z toho magisterského. A pri opustení full-time jobu začiatkom minulého roku.

„O tomto čase už som chcel mať ďalší vzťah,“ trpko som si pomyslel rok po rozchode s bývalou v roku 2011. A o dva roky neskôr tiež. Aj o tri.

„O tomto čase už som chcel stabilný príjem na voľnej nohe,“ nariekal som sám pre seba koncom minulého roka. A začiatkom tohto. A včera.

„O tomto čase som si chcel plánovať akčnú dovolenku v horách a nie to, koľko môžem denne utratiť na jedlo,“ hovorím si dnes. A hoci som to chcel (a chcem) v prvom rade kvôli sebe a nie kvôli komukoľvek inému, tým dôvodom, pre ktorý sa mi to ťažko priznáva, nie je moja neschopnosť.

Dôvodom, prečo teraz ťažko hľadám slová a prečo budem minimálne polhodinu váhať, či túto spoveď bude odoslať, je hanba. Že nestojím, ale balancujem, že ani zďaleka nedosahujem svoj plný potenciál a finančne v poslednom roku prežívam i vďaka ústretovosti rodičov a známych, ktorí vedia, že im požičané zas tak skoro nesplatím. Hanbím dokonca paradoxne i sa za to, že mne samému to nepríde až tak zahanbujúce, aby som podstatne viac šetril a odriekal si lepšie jedlo, občasnú kultúru a zábavu.

Prečo teda na voľnej nohe stále len neisto balansujem?

Prečo to ešte nefrčí tak, ako by som chcel? A prečo už dávno nemám stabilnú klientelu? Skúšal som si odpovedať sám

Výhovorkou by bolo povedať, že proste nie som rodený obchodník. Presvedčiť klienta na schôdzke je jedna vec, ale aktívne ich zháňať, to je druhá. Spolupráca s chalanmi z Vitixu mi tento problém čiastočne uľahčila a som za ňu vďačný, ale posledné týždne ukazujú, že to stále nestačí.

Na druhej strane, sú aj iné cesty za klientelou. Napr.:

  1. Reagovať na ponuky na weboch typu Webtrh.cz a Copywriting.cz. Lenže tu narazíte na ľudí, ktorých heslo je „lacno a rýchlo“. A v podstate ani nechcú copywriterov. Chcú automatické generátory náhodných textov na ľubovoľné témy. Inými slovami, hľadajú a nachádzajú freelancerov, ktorí v zúfalej snahe uchytiť sa berú aj tie najhoršie copywriterské ekvivalenty čističa kanálov a následne vykrmujú už i takto morbídne obézny internet kvantami nezdravého obsahu bez akejkoľvek výživnej hodnoty. Copywriting sa nedá robiť lacno a rýchlo. „50 Kč za normostranu“ je zlo, z ktorého nemôže vzísť nič dobré. A ja chcem robiť veci, na ktoré budem môcť byť hrdý.
  2. Ísť s kožou na trh a všetkým sa ukázať v plnej paráde. Na rovinu napísať – nemám džoby, a chcem nejaké. Osloviť známych, opýtať sa, či niečo nemajú, vypýtať si referencie. Valiť do ľudí, že mám čo ponúknuť ako copywriter i improkouč, budovať si osobnú značku.

Tá druhá cesta sa mi veľmi páči a myslím si, že by mohla sláviť úspech. Stále som sa ňou však nevydal naplno, hoci mám tisíc dôvodov, prečo áno – a len jeden, prečo nie.

Z tých pozitívnych vyberiem tri najpodstatnejšie:

  1. Verím v to, čo robím. Nielen preto, že viem dobre písať a viesť workshopy, ale hlavne preto, že som empatický a v prvom rade ma vždy zaujíma, čo ľudia skutočne potrebujú a až potom to, čo pre nich môžem urobiť. Že mám prirodzenú tendenciu snažiť sa dostať z ľudí to najlepšie. A hoci nie som majster – verím v známu mantru, že na to, aby sa človek dosiahol majstrovstvo v akejkoľvej činnosti, musí ju vykonávať aspoň 10 000 hodín – mám všetky predpoklady ním jedného dňa byť.
  2. Niečo už za sebou mám a dostávam pozitívnu spätnú väzbu od takmer všetkých ľudí, z ktorými som niekedy na niečom spolupracoval.
  3. Mám okolo seba ľudí, ktorí sa za mňa vždy postavia a neustále mi to dávajú najavo, pretože som pre nich dobrý človek – syn, kamarát, priateľ.

Ten jeden, prečo nie znie takto – stačí to?

Čo ak je najväčšou odvahou priznať strach?

Som na seba extrémne náročný. A viem presne, čo cítim v momente, keď sa mám niekomu predviesť – som dosť dobrý? Fakt na to mám? Čo ak mi povie, že si to mám strčiť niekam a že za nič nestojím? A hoci mám na všetky tieto otázky po racionálnej stránke absolútne uspokojivú odpoveď, nechám sa často premôcť emóciami a radšej zaleziem späť do diery.

A tam si vravím – ako chceš pomáhať ostatným, keď máš takýto emociálny bordel sám v sebe? Ty, copywriter, tréner aplikovanej improvizácie? Ako môžeš byť práve ty človekom, ktorý svojim klientom pomáha byť sebavedomejší, odvážnejší, úprimnejší, učiť ich pracovať so svojim strachom a obavami, prekonávať neistotu a naplno prejavovať svoje Ja – či už v rámci ich marketingu alebo každodenného života?

Nuž, práve preto. Pretože vám rozumiem. Pretože som tiež človek plných strachu, obáv, hanby, ale i nádejí, túžob a chcení. A tiež preto, že mám až brutálne vysokú mieru sebareflexie a frustruje ma, že v dokončovacích fázach skoro akejkoľvek práce mi napadne spôsob, ako by sa dalo urobiť ju ešte lepšie. Vždy budem chcieť viac.

Verím, že rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými ľuďmi je v tom, že tí neúspešní to v určitom bode vzdali. Preto to nevzdávam a otvorene hovorím – som copywriter. Som improkouč. A občas mám z toho všetkého plné gate. Ale ak pre mňa máte džob, dám doňho to najlepšie, čo v sebe mám. Takže sem s nimi!