A znovu začal. A znovu prestal. Prečo? Primárne to má čo dočinenia s perfekcionizmom a nízkym sebavedomím . A so strachom z vlastnej autenticity.

„Perfect is the enemy of done,“ povedala jedna zo speakeriek na Wordcampe 2016 vo Viedni. Smial som sa, a ľudia vôkol sa tiež smiali. Bol to taký ten smiech typu „Haha, toto som presne ja“.

Šlo o krátky talk o hľadaní inšpirácie a času na blogovanie. Sympatická dáma na pódiu pokračovala príbehom o tom, ako sa rozhodla vykašľať sa na dokonalosť – každý deň píše iba 10 minút. A to je všetko. Čo za tých 10 minút vytvorí, je jednoducho dosť dobré. A nápady? Kedykoľvek natrafí na nejakú inšpiráciu, napíše si ju do krabičky, z ktorej ťahá. Keď nevie, o čom by mala písať, siahne do nej a píše, čo ju na danú tému práve napadne.

Flashback! Pretáčam čas o pár rokov dozadu. V rámci svojho horiaceho nadšenia pre impro som si vymyslel malé cvičenie v kreatívnom písaní. 2 slová, 10 minút + 2 minúty na editáciu textu, 1 príbeh. Nič viac, nič menej.

Prvý výsledok som nadšene publikoval. Od jedného známeho som sa dozvedel, že je to absolútna kravina a zdieľam blbosti. Teda, niekomu sa to asi aj páčilo, ale to som nejak neregistroval a cítil som potrebu sa obhájiť. Akosi mi to nešlo, pretože som to racionálne obhájiť nevedel – prišlo mi to jednoducho ako dobrý nápad, bavilo ma to, dúfal som, že to pobaví aj niekoho iného. Prečo nie?

„Prečo nie?“ nanešťastie vtedy môjmu ubitému a neduživému sebavedomiu nestačilo. So zverejňovaním týchto turbovýtvorov som prestal („ľudia si budú o mne myslieť, že som divný“) a prestal som aj s ich tvorbou („veď načo, keď to nikto neuvidí“).

Myšlienku som oživil o pár rokov neskôr. Krátke rýchlostory som zaradil do samostatného blogu, na ktorý som chcel hádzať svoje literárne experimenty. A keď jasne vyhlásim, že je to experiment, tak to snáď nikto nebude môcť napadnúť, nie? Môžem povedať „veď to nie som skutočne ja, ja si len tak blbnem“…

Prestal som po DVOCH. Teda, dokázal som medzitým vytvoriť aj jednu dlhšiu poviedku, ale inak… hovoril som si, že by som sa mal sústrediť na iný obsah. Taký, ktorý by budoval moju osobnú značku profesionálneho copywritera, kreatívca na voľnej nohe a začínajúceho lektora osobného rozvoja skrz divadelnú improvizáciu, blablabla…

Inými (a pravdivejšími) slovami, tváriť sa na niečo, čo nie som. Teda, niežeby som nebol profesionálny copywriter a kreatívec na voľnej nohe (už o sebe tvrdím, že som aj UXák!) a začínajúci (s istou dávkou pokory si to hovorím už niekoľko rokov) lektor osobného oného, ale vytvoril som si akýsi prapodivný ideál toho, ako má niekto taký vyzerať, pôsobiť a fungovať – pričom to vôbec nevychádzalo z toho, kto SOM a ako to cítim JA.

Prečo by som sa teda mal tváriť na niečo, čo nie som, keď by to aj tak zaujalo len ľudí, s ktorými by som si vlastne nerozumel?

Idem na to inak. Už som sa párkrát hecol a napísal niečo fakt od srdca. A nielenže to boli najlepšie texty, ktoré som kedy napísal – mali aj najlepšiu odozvu. Nasrať uhladený slovník, na „osobný brand“, na dokonalosť, na pravidlá.

Autenticita a pravda nadovšetko.

Matej Zeliska - copywriting & UX

Ďakujem, že ma čítate.

Ak vidíte toto okienko, tak sa Vám článok zrejme páči. To ma teší! Môžem vám dať vedieť, akonáhle vypustím ďalší. Zvládnete o 1-2 kvalitné články mesačne viac?

Podarilo sa! Ďakujem za váš záujem.